Chôdza nie je schôdza

Nina Jassingerová/pre časopis Wellness

Možno tiež patríte medzi tých, čo buď občas alebo aj pravidelne vyrieknu „to musím rozchodiť!“ A možno patríte dokonca medzi tých, ktorí to myslia doslovne. Obujú sa a vyrazia. Do lesa, do ulíc, do parku, skrátka kamkoľvek, len nech môžu kráčať. Pravda, niektorí iba k najbližšiemu stánku, kde už dávno došiel Janko Chodec….(Johnnie Walker). No ale ak to zase pojmú ako neodolateľný Harvey Keitel v menovitej reklame, tak aj to má svoj štýl. V každom prípade, chôdza je ten najdostupnejší a najlacnejší spôsob, ako sa udržiavať fit, ale aj ako relaxovať a meditovať.

Spomínam si na časy môjho raného lesného pochôdzkárstva – putovania so starým otcom, na ktoré som sa tešila počas tých tristných predpoludní v škole – na chôdzu a potom na tanec zavretá v izbe, kým neprídu rodičia z práce.

Počas našich putovaní lesom sme však stretávali aj prečudesné úkazy. Ľudí s tranzistorákmi. To bolo cca okolo roku 35 p.i. (pred i-podom). Tranzistorák nebol veľký, ale dostatočne škvrčal a vôbec vydával náramne podivné zvuky, pomedzi ktoré na pol lesa prenikali slizovito-zamatové hlasy Slovenského rozhlasu, športové prenosy a rôzne tie durové hity socialisticko-realistického mainstreamu. Nijako som to samozrejme v tom veku nerozoberala, ale veľmi mi to prekážalo. Nechápala som – a zostalo mi to – načo niekto lezie do ticha lesa, aby si tam preniesol obývačku?! Je v lese, ale v skutočnosti nie je v lese. Je presne v tom svojom virtuálnom svete, ktorý si vytvoril.

A rovnako nás pohlcuje aj tranzistorák vlastnej mysle, pokiaľ sa nerozhodneme vedome s tým niečo urobiť – nájsť manuál, naučiť sa ladiť a vypínať.

Na konci s dychom

nie je len názov filmovej klasiky s Belmondom, ale týka sa často fajčiarov alebo sviatočných chodcov či bežcov. Pri chôdzi a najmä pri športovej kondičnej chôdzi sa zväčšuje kapacita pľúc. To, koľko kyslíka pritom prijmeme, závisí od veľkosti srdca, pľúc a schopnosti krvi prenášať isté množstvo kyslíka. Všetky tieto faktory sa dajú vycvičiť. Aj pri obyčajnej ľahkej chôdzi, ktorej nevenujeme zvláštnu pozornosť, sa zrýchľuje dýchanie. Ak je však chôdza stále iba neuvedomelá a pritom rýchla, napríklad, keď sa ponáhľate na autobus, dych sa tak isto zrýchľuje, lebo telo musí rýchlejšie vstrebávať kyslík, ale neprehlbuje sa. Naopak, stáva sa plytším. Preto pri ledabylej chôdzi (a živote) sa tak ľahko ocitáme na konci s dychom. A to ani nehovorím o situácii, keď nezvyknutý a totálne nevedome žijúci človek náhle zatúži podniknúť „cestu z města“ a hurá od počítača na Bystré sedlo…  ale ostaňme chvíľu iba pri tom šprinte k autobusu. Schopnosť svalov vstrebávať kyslík a spracovať ho je u takého človeka nedostatočná a vzniká nerovnováha. Kyslík ostane nespracovaný a je opäť rýchlo vydýchnutý. Svalstvo však ďalej maká, ale už s nedostatkom kyslíka. Tak nastáva prekyslenie svalov a telesná výdrž narazí na svoju hranicu rýchlejšie, ako vám je milé.

Preto je dôležité určite prestať fajčit, ak ste tak ešte neurobili. No a potom začať pozornejšie, častejšie a svižnejšie chodiť a iba postupne pridávať záťaž, teda rýchlosť a prípadne náročnejší terén.

Ako na to?

Je až  trochu smiešne, že v dnešnej dobe sa ešte aj takú prirodzenú a vlastne nevyhnutnú aktivitu, akou je chodenie, musíme učiť vlastne dvakrát. Raz ako deti a druhý raz ako dospelí, ktorí zabudli. No ale v takých zvláštnych podmienkach žijeme… Totiž, pokiaľ musel človek pre svou obživu a celkové prežitie bežne vykonávať množstvo fyzicky často náročnej práce, pravdepodobne dýchal tiež celkom prirodzene a často hlboko a voľne. Pravda, všetkého veľa škodí, a tak sa napríklad mnohí naši predkovia síce dobre predýchali, ale totálne sa fyzicky zničili – alebo to bolo niečím iným?

Objavuje sa mi teraz obraz Hunzov, neveľkého podhimalájskeho etnika, ktoré žije v ťažkých podmienkach, kde sa toho veľa neurodí, ale jeho príslušníci, ktorí žijú najmä z marhulí, sú krásni, štíhli a zdraví prakticky do smrti (áno, už počujem bodrého našinca vykríkať „telo má ísť do hrobu zhumpľované“ – nuž veď proti gustu žiaden dišputát). Hunzovia sú potomkovia Peržanov a Grékov z čias nájazdu Alexandra Veľkého. Ani vo veľmi vysokom veku nenesú nijaké známky onej „zrobenosti“ príslušníkov našich miestnych etník v minulosti.

Ale ako súvisia Hunzovia s témou chôdze? Oni totiž vyzerajú, že majú radosť zo života, z obyčajných každodenných vecí. No a chôdza je každodenná obyčajná záležitosť. Hunzovia tiež vyzerajú, že majú zmysel pre mieru. Teda zbytočne veci nepreháňajú. Ani prácu a už vôbec nie nejaké zámerné cvičenia. Zato venujú dosť času tancu a spievaniu (medzi zberom, sušením a konzumovaním marhúľ). Fakt je, že na rozdiel od nás majú aj dostatok čerstvého horského vzduchu, na ktorom sa  väčšinou zdržujú. Hunzovia sú takí fascinujúci, že som si istá, že kto chce, môže sa nimi inšpirovať aj v našich podmienkach.

Keď napríklad začnete zlepšovať svoju kondíciu chôdzou, nepreháňajte. Nechoďte rýchlejšie, ako vám to momentálny stav dovoľuje. Signálom je, ak vám dochádza dych. V tom momente ho začnite sledovať a spomaľte, ale nie príliš. Keď budete venovať pozornosť dychu, ale nebudete ho nijako usmerňovať, sám od seba sa začne meniť a prehlbovať. Môžete si začať aj počítať nádych a výdych – to aby ste udržali pozornosť. Tento spôsob je najprirodzenejší.

Môžete však zvoliť aj iný. Napríklad môžete vyskúšať určitý rytmus dýchania tak, že sa budete nadychovať a vydychovať v rytme svojej chôdze. Na tri kroky nádych, na ďalšie tri výdych, alebo akokoľvek si to zvolíte. V nijakom prípade by ste sa však nemali ocitnúť na konci s dychom. To je vždy znamenie, že idete na svoje kondičné pomery príliš rýchlo a vaše svalstvo sa prekysľuje. Zvýšená potreba kyslíka sa vtedy prejaví tak, že musíte dýchať dodatočne aj otvorenými ústami.

Všeobecne by ste mali klásť dôraz na výdych, teda na to, aby bol vedomý a hlboký. Tak sa totiž môže dokonale vylúčiť oxid uhličitý, ktorý vzniká pri spotrebovávaní kyslíka. Takto sa organizmus stimuluje, v krvi sa viaže viac kyslíka a rýchlejšie sa dostáva do svalov, aby sa vyrovnával jeho deficit. A tak sa aj ľahšie vyhnete starej známej „svalovici“.

Pri chôdzi dbajte na to, aby ste sa nehrbili. Hruď zľahka vypnite, predstavte si, že za vrch hlavy ste zavesení na povrázku ako bábka, a občas si uvedomte, že pohyb vychádza z panvovej oblasti. Tiež pomáha, ak občas zodvihnete ramená akoby k ušiam, trochu zatlačíte dozadu a voľne spustíte. Ruky ostávajú voľne zavesené a pohupujú sa samovoľne v rytme chôdze. Pri kondičnej chôdzi však môžete aj experimentovať a ruky zámerne zapájať. Takto sú napríklad zapojené pri tzv. nordic walking, ale pomocou oporných palíc. To je fajn na spestrenie, ale ako pravidlo sa to neodporúča, lebo to vlastne oslabuje prirodzenú koordináciu pohybu bez opôr.

Ak chcete zvyšovať rýchlosť, nepredlžujte kroky. Lepšie je držať sa priemerných kratších krokov a zvyšovať ich frekvenciu.

Ani zrak nemusíte mať stále upretý do zeme. Dívajte sa prevažne 4 – 5 metrov dopredu. Aj to vám pomôže predchádzať zatuhnutiu šije.

Meditácia v chôdzi

V každodennom živote nevidno veľa ľudí, ktorí by pôsobili zvlášť šťastným alebo vyrovnaným dojmom. Prečo sa teda nepokúsiť o takýto stav vedome aspoň pri jednej každodennej činnosti? Buddhistická tradícia pozná aj meditáciu v chôdzi a na Západe ju propaguje najmä vietnamský zenový mních Thich Nhat Hanh. Ten tvrdí, že aby sme dosiahli pokoj a radosť, mal by byť pokoj v každom našom kroku. „Vaše kroky sú najdôležitejšie,“ hovorí. Tie rozhodujú o všetkom. Doslova i metaforicky, dá sa povedať. Vnútorne pokojní, slobodní a šťastní ľudia by zrejme nemali dôvod rozpútavať nezmyselné konflikty a viesť vojny… Hanh bol svoj svojho času navrhnutý na Nobelovu cenu mieru.

Pokúste sa kráčať zľahka a uvoľnene, pomaly a s úsmevom na perách, so srdcom otvoreným skúsenosti pokoja, keď sa môžete cítiť dobre sami so sebou. Nie je to až také ťažké a je to dostupné každému, kto je ako-tak ochotný trénovať svoju bdelú pozornosť a aspoň občas si dokáže zo srdca želať, aby bol on a všetky ostatné bytosti šťastné.

Keď sa tak niekedy pozerám na náhliacich sa a neprítomne sa mračiacich ľudí, na nervózne sa šinúce  a príliš často nezmyselne kolidujúce autá, často sa mi chce spýtať sa ich „a kam sa vlastne ponáhľate? Do hrobu?“

Schválne, položte si z času na čas otázku, kam sa tak strašne musíte ponáhľať. A vyskúšajte meditáciu v chôdzi. Nie je to cesta do cieľa, ani chôdza na čas. Je to prechádzka – putovanie bez určeného cieľa a smeru. Je to doslovná fyzická skúsenosť známej pravdy, že cieľom je cesta samotná. Podstatné je ísť, nie dôjsť. A tak sa nemáme prečo ponáhľať a každý krok sa môže stať  čistou radosťou a pokojom.

Každý deň ideme alebo sa skôr ženieme za nejakým cieľom a počas dňa za x malými cieľmi. Hromadíme obavy, úzkosti, strachy a napätie. Či to stihneme, či to urobíme dobre, či nájdeme fajn výhovorku, preberáme, kto nám kde vynadal, naštval nás a podobne. Prepadajú  nás neistoty a preberajú moc. Ťažko nachádzame nejaký priestor, kde by nás nedohonili a naše kroky by nestrácali prirodzenú ľahkosť. Tak prečo si ešte aj uvoľňujúcu prechádzku v lese premeniť na krčmovú konverzáciu s kamarátmi, s ktorými si riadne povylievate žlč na tých, ktorí vás posledne vytočili, akým všetkým príkoriam ste boli vystavení, kde všade ste stretli neopísateľných kreténov, debilov, šlendriánov…. Počas mojich pochôdzkových meditácií ma často ovievajú útržky hovorov ľudí, ktorých neupokojí ani ticho lesa. Lebo vždy ho prekričí virvar v hlavách a plané konverzácie na spomínané témy.

Napriek našim úporným deštruktívnym snahám je príroda a celá zem stále krásna, ale akoby sme to nevnímali, lebo myseľ je stále zahltená starosťami, z ktorých vytvára začarované kruhy.

Aby sme odhrnuli závoj starostí a nekonečného intelektualizovania a racionalizovania a mohli začať vnímať všetku tú krásu okolo – a to nielen prírody, ale aj krásu ľudí za ich závojmi –  môžeme začať jednoduchou meditáciou v chôdzi.

A je celkom jedno, kde. Určite je ideálne, ak začnete na nejakej krásnej lesnej cestičke, ale nie je to podstatné. Môže to byť dokonca aj vnútri vo väčšej izbe, na chodbe, v telocvični, skrátka, kdekoľvek. V každom prípade je výhodné, ak je cesta pomerne rovná a nie sú na nej veľké stúpania. Spomaľte a sústreďte sa na svoje kroky. Uvedomujte si každý pohyb. Kráčajte rovno, dôstojne, pokojne a pohodlne. S každým krokom akoby ste zanechávali vedomú stopu. Thich Nhat Hanh odporúča kráčať ako cisár, ktorý dáva pečať na kráľovský výnos. Vašou pečiatkou má byť každý váš krok. Avšak taký kráľovský výnos môže prinášať ako šťastie, tak utrpenie. Môže priniesť milosť, ale môže aj ničiť životy. Ak sú teda vaše kroky pokojné, aj váš svet bude pokojný.

Z každého kroku vyrastá lotosový kvet, hovorí Thich Nhat Hanh. Všetky kroky vedú do Ríma, poznáme my na Západe – alebo do Svätej zeme. Mimochodom, z toho posledného pochádza starý názov „saunterer“. Hovorilo sa tak  žobravým mníchom alebo prosto pútnikom, ktorí tvrdili, že idú „a Sainte Terre“, teda do Svätej zeme.  Lotosový kvet i Svätá zem znamenajú v ponímaní skutočného pútnika, teda meditujúceho v chôdzi to isté. Je to stav mysle.

Náš bežný nepokoj mysle neustále vytvára prekážky a kladie podmienky. A tak niektorí začnú praktizovať jogové cvičenia, chodiť do kostola, meditovať, modliť sa…. a nič. Po krátkom čase opäť víťazí nepokoj, pozornosť lieta, kade chce a človek je ako na tŕní – neobsedí. A myseľ začína vyrývať: tento kostol je veľmi studený, táto miestnosť je škaredá, títo tu okolo mi vadia, stále sa hmýria a rozprávajú, sú tu nejaké čudné vibrácie, tlačia ma topánky, fúka vietor, prší, príliš svieti slnko, je mi teplo, je tu energetický upír. Každodenná roztrúsená paranoja, nutkavosť, obsedantnosť, roztekanosť sa zrazu zahusťuje a úbožiak túžiaci po pokoji mysle je stále podráždenejší, až je mu celkom jasné, že jednoducho „nenastal ten správny čas, tie správne podmienky, nedozrel ešte, nie je tu vhodné prostredie, nevie sa uvoľniť“, tak to vzdá a rýchlo zdúchne. Sám od seba a celkom márne, pochopiteľne.

V skutočnosti je úplne jedno, kedy a kde začnete. Lotosové kvety môžu z vašich krokov kvitnúť kdekoľvek, rovnako ako kdekoľvek môžete naraziť na Svätú zem. Ale iba vtedy, keď naozaj vykročíte. A nepostavíte si uvoľnenie, vedomý život, bdelú pozornosť, blaženosť, súcit, osvietenie na nedosiahnuteľný piedestál. Alebo niekam do roviny exotickej kratochvíle alebo si ich nebodaj nevytýčite ako mohutný vznešený cieľ, na ktorom jedine záleží a treba na ňom výkonnostne a s preukázateľnými výsledkami v pote tváre drieť a makať.

Svoj nepokoj a pozornosť určite spútate lepšie v pohybe, napríklad v chôdzi, ako v sede. Keď vyjdete na takúto meditatívnu prechádzku, vyjdite s nejakým zámerom, ktorý usmerní  pozornosť a energiu. Prvým zámerom môže byť uvedomovanie si svojich krokov. Na udržanie pozornosti môžete použiť zladenie dychu a krokov. Pri nádychu dvíhate nohu, pri výdychu ju kladiete na zem, pri nádychu dvíhate druhú, pri výdychu ju kladiete na zem. Je to veľmi pomalá chôdza v tichu mysle. Dych však nijako nekontrolujete ani neusmerňujete. Iba ho vnímate.

Začať môžete rýchlejšou chôdzou, než na akú ste zvyknutí a po chvíli začnete spomaľovať, až kým nepôjdete tak pomaly, že sa môžete zakolísať. Pri takej pomalej chôdzi môžete klásť vždy pätu tesne pred prsty druhej nohy. Došľapujte dôkladne od päty na celé chodidlo až po prsty. Celým chodidlom si takto uvedomujete zem pod sebou.

Táto meditácia v chôdzi môže trvať púhych 20 minút, ale aj hodinu. Keď začínate, nech je to aj len 10-15 minút. Ale určite pritom nezabudnite na vnútorný úsmev. Tých pár minút vám hádam vydrží. No a cvik a zvyk robí majstrov.

A ako na toto? Kráčajte a zahľaďte sa na najvzdialenejší objekt pred sebou. Potom rozostrite alebo aj trochu skrížte pohľad, aby sa rozmazal. Kráčajte ďalej s nezaostreným pohľadom, ktorý však neteká. Stále je to pohľad dopredu. Uvoľníte tak oči, viečka a začnete sa jemne usmievať. Nie ústami, ale očami. Nie je to grimasa, netvorí to mimické vrásky. Je to pocit. Vychádza zo srdca. Nesústreďujete sa na nič, ale vnímate všetko. Vaše zorné pole sa rozšírilo. Usmievate sa očami a tento úsmev sa postupne rozlieva po celom tele. Okrem psychohygienických a prípadných spirituálnych efektov je to aj výborná úľava a regenerácia unaveného zraku.

Môžete si pomáhať predstavivosťou: Môžete si predstavovať, že z každého kroku naozaj vyrastá lotosový či ľaliový kvet alebo to, ako sa pod vašimi krokmi otáča krásna guľatá modrá Zem – dáva to perspektívu. Môžete si pomáhať aj opakovaním mantry – podľa vlastného vierovyznania. Skrátka, buďte pritom tvoriví, aby ste sa namiesto veselého adepta meditácie nestali závažne pôsobiacimi otrokmi nejakej strnulej formy, ako sa to až príliš často stáva.

Obyčajná chôdza je naozaj zázrak. Aspoň pre mňa určite. Vášniví chodci fungujú inak ako lemry. Ich choroby majú iný priebeh, ako sa píše v učebniciach. Regenerujú takmer ako žížala, až kým neumrú. Smrteľne chorý starší človek, ktorý nie je závislý na liekoch a vždy chodil a stále chodí, je v skutočnosti i na pohľad úplne zdravý v porovnaní s človekom toho istého veku, ktorý vymetá lekárne, je pravidelným hosťom v ordináciách, ale prejedá sa a veľa nechodí.

Iný zenový majster, Rinzai, povedal, že zázrakom nie je chodenie po žeravých uhlíkoch, ani po vode, dnes môžeme dodať, že ani po Mesiaci, ale – po matičke Zemi. Len tak sa nadýchnuť a uvedomiť si, že žijem, že chvíľu môžem kráčať po tejto krásnej planéte. Nie sme schopní byť šťastní tu a teraz, stále niekam utekáme v nádeji, že tam, tam to už bude. Chceme viac, chceme iné. Utekáme v myšlienkach, nepokojne sa hmýrime v tele, presúvame sa, mykáme sa sem a tam. A to je skutočné nešťastie.

Zastaviť sa, byť tu a teraz a vnímať všetko, čo je – ako málo stačí a aké je to pre väčšinu z nás ťažké a ako radšej väčšina ľudí uniká do komplikovaných, často na hlavu postavených systémov, len aby si dokázali, aké je všetko náročné a ako to nejde a mohli si zaškrtávať, koľko úsilia vynakladajú – zväčša celkom zbytočne. A pritom nič tak nepomáha zastaviť sa, ako pozorný pohyb.

Majstri vedia, že bdelá pozornosť samotná je osvietením. Vedomý život a bdelá pozornosť vedú k osvieteniu a osvietenie vedie k vedomému životu a bdelej pozornosti. A chce to len trochu stíšenia a trochu disciplíny… a veľa zmyslu pre humor.

Myslím, že podstatu meditácie v chôdzi (alebo putovania)  skvele vystihujú slová klasika nemeckej literatúry Hermanna Hesseho: „Pútnik má najväčší a najdelikátnejší zo všetkých pôžitkov: nielenže vychutnáva všetky radosti, ale vie aj o ich pominuteľnosti. Dlho sa neobzerá za tým, čo stratil, ani nestojí o zapustenie koreňov všade, kde mu je práve dobre. Sú pútnici, ktorí rok čo rok prichádzajú na to isté miesto, a je mnoho takých, ktorí sa nemôžu rozlúčiť s nijakým krásnym výhľadom bez toho, aby si nesľúbili, že sa tam opäť vrátia. Môžu to byť dobrí ľudia, ale nie sú to dobrí pútnici. Majú v sebe čosi z tupej opitosti zaľúbených a čosi z ustarosteného zberateľského inštinktu zberačiek lipových kvetov. Nemajú však zmysel pre putovanie – ten tichý, veselo-vážny, večne rozlúčkový.”

Putovanie labyrintom

Záujem spirituálnych hľadačov o meditatívnu chôdzu v labyrinte sa začal obnovovať začiatkom 90. rokov minulého storočia. Labyrint ako spojenie kruhu a špirály bol odpradávna archetypom ľudskej púte, údelu a jeho naplnenia na tejto Zemi. Z pamäte sa pri slove labyrint vynoria určite aspoň dva pojmy: labyrint z gréckeho mýtu o Théseovi a Minotaurovi a dnes asi najznámejší labyrint z francúzskej gotickej katedrály v Chartres.

Labyrint však nie je bludisko. Bludisko má slepé uličky, zatiaľ čo labyrint je metaforou cesty do vlastného stredu a zasa von do sveta. Slepých uličiek v ňom niet, hoci je spletitý a dlhší ako sa na pohľad zdá.

Staroveký krétsky labyrint má sedem okruhov a podobný tvar sa nachádza vo viacerých kultúrach. Labyrint zo Chartres má jedenásť okruhov a je rozdelený na štyri kvadranty.

Rituál putovania v labyrinte považujem za úplny koncentrát meditácie v chôdzi.

Už samotné vytvárenie labyrintu je prípravou,  nasmerovaním pozornosti, lebo vyžaduje výrazné sústredenie. Touto prácou sa rozptýlená myseľ spútava a istým spôsobom ladí. Samotná chôdza labyrintom je veľmi odovzdaný, pasívny a receptívny akt. Je to živá skúsenosť zhustenej metafory života. Po mnohých zákrutách v skracujúcich sa opakovaniach dospievate do stredu. Nič neočakávate, iba tam chvíľu pobudnete. Možno vám niečo napadne, možno vás “osvieti”, alebo sa len pomodlíte, alebo len vydýchnete a nadýchnete sa. A opäť idete takými istými zákrutami von. Je to cesta, ktorá nemá ani začiatok, ani koniec. Alebo: začiatok je koncom a koniec začiatkom.

Prečo chodiť?

Pre zdravie:    posilňuje srdce, kosti,svaly, pomáha udržiavať hmotnosť

Pre šťastie:      zlepšuje náladu a pomáha proti „depkám“

Pre krásu:        posilní to vašu schopnosť vnímať krásu prírody, čo výrazne redukuje stres

Pre radosť:      robiť niečo len tak pre radosť, putovať bez zvláštneho cieľa, oddávať sa plynutiu času a kilometrov… alebo naopak, vydať sa na prechádzku s priateľmi a užívať si uvoľnenie spoločne

Niekoľko chronicky známych, ale zväčša nerealizovaných odporúčaní:

–          vždy si dobre rozmyslite, či naozaj musíte ísť autom alebo zájdete na poštu či do obchodu pešo

–          z dopravného prostriedka vystúpte zámerne o zastávku skôr

–          ak musíte ísť autom, zaparkujte ďalej od svojho cieľa, aby ste predsa len museli ísť pešo

–          namiesto výťahov používajte schody

–          pri nedostatku motivácie sa poobzerajte po okolí a spojte užitočné s užitočným: nájdite chorého alebo starého človeka, ktorý potrebuje venčiť svojho jediného spolubývajúceho – psa a nevládze

–          zbavte sa diaľkového ovládača

Zdravotné prínosy chôdze:

Podporuje sebadôveru, výdrž, energiu, predlžuje život, zlepšuje jeho kvalitu

Znižuje riziko srdcovo-cievnych ochorení, infarktu, cukrovky, Alzheimerovej choroby, vysokého tlaku, rakoviny hrubého čreva, artritídy, osteoporózy, úzkostí, stresu

Kto veľa chodí, znáša lepšie aj prípadné zdravotné ťažkosti a rýchlejšie regeneruje, netrpí častou malátnosťou a únavou.

Ak chôdzu navyše skombinujete so zdravšou stravou, teda budete jesť viac zeleniny, ovocia a obilnín na úkor mäsa a priemyselných sladkostí, prínos sa bezpochyby zvýši.

Rýchla chôdza

Akákoľvek chôdza je lepšia ako nijaká. Svižná chôdza je však vynikajúca ako srdcový tréning, lebo vtedy srdce síce nebúši, ale bije silnejšie. Dýchanie sa prehlbuje a celý organizmus sa príjemne zahrieva. Tá správna rýchlosť práve pre vás závisí od pohlavia, veku a od toho, nakoľko ste fit.

Pred chôdzou i po chôdzi  nezabudnite na uvoľňovanie a strečing svalov.

Pri svižnej chôdzi stratíte až 300 kalórií.

Obuv

Nezáleží na značke, ani cene, ale na tom, či vám dobre sedí, či je pružná a dobre podporuje stabilitu. Pri skúšaní by vám mala dobre sadnúť, mali by ste cítiť pohodlne. Obuv na chodenie si kupujte až neskôr popoludní, keď sú nohy mierne napuchnuté a s takými ponožkami, aké hodláte bežne pri chôdzi používať. Minútku či dve sa takto obutí poprechádzajte. Dajte si pozor aj na to, či obuv nemá nejaké nepravidelnosti, vydutiny tam, kde nemajú byť, či je dobre vyformovaná a či je podošva rovnomerná. Palec by sa nemal nadoraz dotýkať topánky, ale malo by tam byť trochu voľného miesta. Obuv by mala pevne obopínať členky.

Naboso

Ak sa venujete meditácii v chôdzi vnútri alebo niekde na tráve na lúke, tak naboso je to úplne ideálne.

Najnovšie články: