Etikoterapia

Objednávky na etikoterapiu:

PhDr. Nina Jassingerová

ananda@ananda.sk,     0903 177 281

Nina Jassingerová/pre časopis Wellness

Liečba mravnosťou

Mravnosť – to znie značne archaicky. Ucho cynického súčasníka sa môže až skrútiť. Naopak ucho bigotného ultrakonzervatívca sa možno zahreje blaženým rumencom a pripomenie si poslednú kázeň  napríklad o hodnotách tradičnej rodiny. Oba druhy obyvateľstva už ani nemusia čítať ďalej.

Mravnosť nie je moralizovanie, ani morálka, ktorá je vždy poplatná dobe. A určite to nie je ani predstava slobody, ktorá by podporovala deštruktívne činy či už voči sebe alebo voči druhým. Mravnosť je predovšetkým istá forma súladu. A jeho hľadanie je aj predmetom etikoterapie, ktorú formuloval český lekár Ctibor Bezděk. Predbehol tak svoju dobu a v podstate predznamenal v súčasnosti stále viac uznávanú psychosomatickú medicínu.

Cesta lekára

Ctibor Bezděk koncom 19. storočia absolvoval Lekársku fakultu vo Viedni a potom dlho pôsobil ako praktický lekár vo veľmi rôznych a sťažených podmienkach, napríklad ako lodný lekár. Takto nazbieral množstvo skúseností a urobil veľa pozorovaní, ktoré až neskôr začal zhodnocovať. Niekoľko rokov pracoval aj v Rusku, kde sa stretol s veľkým spisvateľom a mysliteľom Levom Nikolajevičom Tolstým. Jeho myšlienky ho veľmi ovplyvnili. Dlhé roky bol tiež v kontakte so slovenským lekárom a Tolstého tajomníkom  Dušanom Makovickým. Po nešťastnej ruskej revolúcii v roku 1917 sa vrátil domov  a začal pôsobiť v Ružomberku. Neobmedzoval sa však iba na čisto lekársku rutinu a prax, ale venoval sa sociálnej práci, prednáškam, zriaďovaniu poradní pre matky i mládež.

Zo Slovenska bol spolu s mnohými ďalšími českými vzdelancami, ktorí prinášali do našej krajiny v čerstvom Československu kultúru, vyhnaný Tisovým režimom a Hlinkovými ľudákmi.  Počas a po II. svetovej vojne žil v Čechách a zomrel v komunistickom Československu –  samozrejme celkom zabudnutý – v roku 1956.

Jeho kniha Záhada života a smrti-Etikoterapia vyšla od 30. rokov do roku 1947 v troch vydaniach a potom ešte v nemeckom preklade vo Švajčiarsku. Počas komunizmu jeho myšlienky i kniha zapadli prachom ideológie, konzumu a materializmu. Zmŕtvych vstali  v roku 1995, keď jeho kniha opäť vyšla v češtine a začala ovplyvňovať mnohých z nás, ktorí sme práve niekedy v tom čase študovali rôzne alternatívne postupy a dnes jeho odkaz často opäť uplatňujeme aj v praxi.

Princípy etikoterapie

Ctibor Bezděk pri teoretickom formulovaní svojej praxe našiel inšpiráciu a súznejúce myšlienky najmä v názoroch Henriho Bergsona, T.G. Masaryka, L.N. Tolstého a N.O. Losského, ale aj Emanuela Kanta. Spája ich to, že určitý vnútorný duchovný princíp považujú za oživujúci a tvarujúci hmotu. Tento duchovný princíp funguje v každom človeku, zároveň je mimočasový a mimopriestorový a väčšinou ho nazývame Boh. Čo je Boh, síce nemôžeme povedať, lebo to jednoducho nevieme, ale považujeme ho pomerne zhodne v rôznych náboženstvách a filozofických systémoch za tvorivý princíp, ktorý udržuje vo funkčnosti určité zákony, ktoré zase udržiavajú obdivuhodnú vesmírnu harmóniu. V hmotnej časti vesmíru majú tieto zákony hmotnú povahu a v duchovnej mravnú. Podľa tejto povahy ich človek skúma pomocou prírodných vied a náboženstva a filozofie. Človek však tvorí veľký fyzicko-duchovný celok a to, čo Bezděk vnímal ako nedostatok medicíny, bolo jej výlučné sústredenie sa na hmotnú časť človeka, teda jeho telo a fyzické príčiny chorôb. Preto sa jeho praktickou ambíciou stal vlastne holistický-celostný prístup k človeku, ktorý si až dnes – u nás pravda ešte veľmi nebadane, ale predsa –  získava širšiu priazeň.

Ako to, čo nie je hmotné, ovplyvňuje to, čo je viditeľné, dokumentuje Bezděk na vzťahu ľudskej psychiky a fyziológie. Vnútorné vlastnosti nehmotnej povahy, ako je charakter či emócie podstatne vplývajú na fyziológiu vnútorných orgánov a ich vplyv býva taký výrazný, že často im podlieha aj vonkajšia podoba tela. Napríklad človek, ktorého myšlienky sú prevažne zamračené, bude mať v konečnom dôsledku aj tvár často zamračenú.  Takto tvár každého človeka dostáva akoby trvalé znamenie toho duševného stavu, ktorý sa najčastejšie opakuje. Podľa toho  sme teda oduševnelým telom alebo stelesnenou dušou. Niečo, čo je nad telom i nad dušou, je duch, ktorý vytvára oboje.

Zdravie je podľa Bezděka stav, v ktorom sa všetky zložky človeka podriaďujú ústrednému duchovnému princípu. Choroba znamená to, že pozornosť nejakej zložky sa celkom odpúta od tohto princípu a oveľa viac priľnie k nejakej hmotnej závislosti – peniazom, alkoholu, sláve, televízoru…

Ctibor Bezděk píše Etikoterapiu zo svojej kresťanskej pozície, a teda tento nesúlad duše a tela nazýva hriechom. Vychádza pritom z Nového zákona, kde Kristus označuje za pôvod choroby práve hriech. A týmto hriechom býva nesúlad či prestúpenie vyššieho všeobecného zákona. Zároveň uvádza, že toto hľadanie pôvodu chorôb v nesúlade tela a jeho žiadostí s vyšším duchovným príncípom sa nachádza aj vo východnej filozofii a náboženstvách.

Duševné stavy ako hnev, pýcha, sklamanie, ambicióznosť, závisť, lakomosť, egoizmus, zloba a nenávisť, strach, skľúčenosť – ak sa to všetko nekontrolovane kumuluje a šíri, otravuje  a narúša naše vnútro. Ak pretrvávajú dlhšie, menia človeka na automat, ktorý reaguje iba z pozície týchto prehnaných vášní a stráca kontakt so svojím vyšším ja, s Bohom. Zároveň to prehlbuje jeho depresiu.

A väčšinou je za tým všetkým nejaký malý, ale vytrvalý mindrák, blud o vlastnej nedostatočnosti, ktorú treba nejako potlačiť (tu sa môže objaviť otázka, kde sa vzal, ale to pre potreby tohto článku nemôžeme rozoberať, čítajte ďalej, určite sa k tomu vrátime). Večné vyčerpávanie takýmito stavmi duše sa prenáša do hmoty, a teda ovplyvňuje telo a jeho orgány a prináša celkovú psychickú i fyzickú opotrebovanosť.

Škodlivé emócie spôsobujú výraznejšie  a časom trvalé väčšie prekrvenie niektorých orgánov a zároveň tak oslabujú iné, ktoré sa následne neprekrvujú dostatočne. Môže sa meniť aj množstvo a zloženie sekrétov žliaz s vnútorným vylučovaním a takto sa človek doslova  a fyzicky sám zadúša svojou myšlienkovou negativitou.

V tomto smere sa Bezděk stal priamym  predchodcom takých populárnych autorov súčasnosti ako je Rudiger Dahlke a Thorwald Detlefsen. On ešte uvádzal, že nedokáže určovať,  ktoré duševné stavy majú súvis s ktorými orgánmi a kladie to ako úlohu do budúcnosti. Podľa jeho pozorovaní napríklad rozčúlenie môže byť príčinou ako zažívacích, tak i srdcových problémov… Dahlke s Detlefsenom v tomto smere pokračovali a usilovali sa hľadať práve súvislosti rôznych duševných disharmónií s rôznymi fyzickými oblasťami. Nakoľko presne sa im to podarilo, zrejme neposúdime, ale v každom prípade sú ich psychofyziologické mapky  inšpiráciou k práci na sebe a svojom duševne.

Aký význam má choroba?

Kto by už s nadšením vítal choroby a rôzne utrpenia, ktoré ich sprevádzajú? Ale celkom presne si spomínam na jedno také zrejme chrípkové zľahnutie niekedy v gymnaziálnych časoch, keď som sa nespokojne hmýrila v posteli unavená po horúčke a pritom čítala obľúbené príbehy z dejín medicíny o všetkých tých prevratných objavoch a podobne. A zrazu prišiel ten moment, keď som už nevládala čítať a len som tak spočívala viac-menej bezmyšlienkovito na vankúšoch. „Milá choroba, ďakujem ti, že si ma navštívila. Apoň mám čas iba pre seba, nič nemusím. Konečne vidím zdiaľky, čo sa mi to deje. Ako to v tej škole naozaj je. A či je to všetko, čím sa trápim, naozaj také dôležité,“ v tomto duchu pokračovala moja juvenilná esejistika ešte chvíľu ďalej. Až ma to zaskočilo – natoľko, že som po precitnutí (nie, sen to nebol) cítila potrebu si to napísať. A musím povedať, že odvtedy mi tento vzťah či názor na choroby ostal. Samozrejme, že ma naštve, keď v ten zdanlivo najnevhodnejší čas dostanem nádchu či chrípkoida alebo ma sekne, ale vnútri je stále ten relatívny pokoj a istota toho pôvodného prezretia, že ochorenie je skrátka takmer vždy nejakým, hoci v danú chvíľu nie celkom zrozumiteľným spôsobom, funkčné.

Určite som si to vtedy neformulovala ako „duchovnú či duševnú príčinu fyzického neduhu“, ale fakt je, že to úplne súznie s tým, čo som neskôr našla u Bezděka: že zmenou názoru na príčinu a podstatu choroby sa zmení aj názor na bolesť a utrpenie, ktoré spôsobuje. Normálna reakcia je, že sa chcem čo najrýchlejšie zbaviť bolesti a utrpenia. Ale ono má okrem toho významu, že upozorňuje na nejakú telesnú poruchu, aj úlohu pripomínania inej disharmónie, ktorá vznikla. A to je práve to prevládnutie nižšieho ja a jeho zacyklení nad vyšším ja. Bolesti a ťažkosti nás tak či tak nútia k zmenám a koniec koncov, snažia sa prebúdzať v nás zaspatú tvorivosť.

Podľa Bezděka je stav nášho tela výrazom nášho duševného stavu. Takže telo a jeho signály môžu vlastne obsahovať návod na život….

Mnohí z nás určite už absolvovali také obdobia v živote, keď sa akoby valil jeden neduh za druhým, prípadne patríte medzí ľudí alebo poznáte takých, ktorí akoby nikdy neboli naozaj relatívne v pohode a zdraví.

Alebo je tu syndróm chronických bolestí, teda bolestí bez nejakých zjavných objektívnych fyzických príčin. Obyčajne je to z hľadiska etikoterapie spojené s individuálnym postojom k životu, s tým, že sa človeku nedarí žiť svoj život uspokojivo, s tým, že nastalo nejaké uviaznutie v minulosti, alebo s tým, že človek sa v skutočnosti ani veľmi svojich boliestok zbaviť nechce. Niektorým poskytuje určité alibi, iným zabezpečuje pozornosť druhých, ďalších chráni pred podstupovaním rizík, ktoré život jednoducho prináša a podobne. Samozrejme, takéto vysvetlenie by práve tí, ktorých sa to týka, čo najdôraznejšie odmietli. A čím vehementnejšie by protestovali, tým viac by sa ich to zrejme týkalo. A tým viac by im etikoterapia mohla pomôcť.

Poznať pacienta, poznať seba

Ctibor Bezděk upozornil aj na veľkú zmenu, ktorou prešlo lekárske pôsobenie. Niekdajších rodinných lekárov nahrádzali a dnes už celkom nahradili špecialisti, obvodní lekári, ktorí majú kartotéku mnohých pacientov. Zatiaľ čo kedysi rodinný lekár poznal celú históriu nielen jednotlivca, ale celej rodiny, vedel aj o iných ako o čisto zdravotných záležitostiach a teda mohol liečiť naozaj príčinne, nielen na fyzickej úrovni, súčasný systém to neumožňuje a nemôže ani napĺńať.  Bezděkov ideál bol lekár, ktorý by mal zároveň byť aj znalcom duše.

Zaoberať sa vlastnou dušou, poznávať samého seba považuje za to najdôležitejšie, hoci väčšina ľudí svoje vnútro vôbec nepozná a dokonca sa mu úmyselne vyhýba z obavy z toho, čo by tam našli. A pritom práve tam vidí etikoterapia najväčší potenciál pre uzdravovanie. Bezděk bol napríklad presvedčený o tom, že liečba srdcových chorôb (a tie práve dnes predstavujú najčastejšiu príčinu úmrtí u nás) sa nevyhnutne musí stať liečbou duše, lebo fyzické srdce môže vyliečiť iba pokoj duše.

To pravda, neznamená, že akákoľvek fyzická liečba napríklad poškodeného srdca by bola nepotrebná. To určite nie vzhľadom na to, že poruchy duše nastali vždy oveľa skôr, ako sa prejavili na fyzickej úrovni. Keďže sa im ale nevenovala patričná pozornosť, spôsobili telesné zmeny, a tak na seba upozornili. Po chirurgickom alebo inom liečebnom zásahu je však určite na mieste začať sa zaoberať aj duševnými a duchovnými príčinami.

Úloha pozornosti

Veľmi zaujímavou a jasnozrivou myšlienkou, ktorú nachádzame u Bezděka je to, že lieky samotné alebo lekárske zásahy a ich úspešné pôsobenie do veľkej miery závisia na dôvere, nálade, teda na duševnom stave pacienta. Kritizuje zároveň prehnané predpisovanie liekov, ku ktorému dochádza buď iba preto, že to pacient vyžaduje alebo preto, aby si lekár uľahčil prácu (a to autor ešte nežil v dobe vábničiek a reklamných stratégií prekvitajúceho  farmaceutického priemyslu).

Sugestívny vplyv lieku býva podľa jeho názoru ešte významnejší ako jeho špecifické chemické pôsobenie. Myseľ chorého ho totiž používa ako nástroj koncentrácie. Tým, že sa pozornosť sústredí na liek a jeho očakávaný účinok, môže sa oň zachytiť oslabená vôľa a čerpať oživujúcu silu i nádej. Lieky sú podľa Bezděka potrebné aj preto, lebo ľudí, ktorí sú aj bez nich schopní sústrediť svoje duchovné sily na uzdravenie bez cudzej pomoci, je ako šafránu. A ani to nikto veľmi netrénuje.

Bezděk propaguje aktívny prístup zo strany chorého, ktorý jednoducho nemôže očakávať, že lekár alebo niekto iný urobí všetko za neho a on bude pokračovať vo svojich zabehaných myšlienkach, zlozvykoch a vo svojej negativite a nebude duševne spolupracovať.

Kritizuje aj tie postoje medicíny, ktoré bagatelizujú napríklad jav ako je placebo efekt. Pre Bezděka bola akákoľvek sugescia či autosugescia, ktorá dopomáha k dobrému výsledku, prijateľná a úctyhodná. Napokon, nemyslel si, že je doménou len liečiteľov, ale videl ju pôsobiť v rovnakej miere aj v samotnej vedeckej medicíne – napríklad v neochvejnej viere niektorých pacientov v lesk postavenia a titulov niektorých lekárov. Dodnes predsa vidíte ľudí, ktorí viditeľne ožívajú, tešia sa a vlastne už spolovice ozdravievajú, keď môžu povedať, že budú alebo sú pacientmi toho a toho, ktorého  meno a tvár sa často objavuje v spoločenských rubrikách a podobne. A nikto pritom vedecky nedokázal, že niekde vo vedľajšej ambulancii neúraduje v skutočnosti lepší skromný odborník…. Spoločenská prestíž lekára však na niektorých pôsobí rovnako blahodarne ako na iného amulet najpodivnejšieho šarlatána. A Bezděk bol natoľko pokorný a veľkodušný, že aj jedno aj druhé bral ako pozitívum.

Ctibor Bezděk tiež predpokladal, že väčšina ľudí verí v nejaký vyšší princíp, ktorý do života človeka nejako zasahuje alebo je v ňom prítomný. A práve túto vieru podľa neho netreba opomínať pri rozhovore s klientom. Mnohí sa síce za ňu hanbia, nevedia, ako o tom vôbec hovoriť, lebo je to často iba v takej tušenej rovine, prípadne majú k tomu priam odpor. Práve preto je to oblasť, do ktorej sa terapeut má púšťať čo najobozretnejšie a nikdy nevnucovať svoj vlastný, akokoľvek  „preduchovnelý“ názor.

Etikoprevencia

Lepšia ako liečba je samozrejme prevencia. Zaujímavé sú v tomto smere napríklad Bezděkove úvahy a návrhy týkajúce sa samotnej práce a oddychovania. Vodítkom sú mu  aj Masarykove výroky ako „Pracovat, ale neudýchat se!“ a  „Nebát se a nekrást.“ To sú také najjednoduchšie etikopreventívne zásady.

Vtedy sa ešte len začal rozvíjať moderný dovolenkový systém, ale Bezděkovi neušla ani jeho tienistá stránka. Všimol si, že je to obrovská disproporcia  a dokonca záťaž, keď prepracovaní a vyčerpaní ľudia, ktorí dlhé týždne a mesiace trávia veľmi disharmonickým spôsobom, zrazu raz alebo dvakrát vypadnú na dlhšiu dovolenku. Je to málo a je to príliš veľký kontrast. Navyše si uvedomil, že samotné dovolenky sa stali istým spôsobom vášňou, ktorá často prináša stres porovnateľný s pracovným nasadením. Už v jeho časoch bolo teda zjavné, že mnoho ľudí prichádza z dovolenky s pocitom, že by potrebovali ďalšou na zotavenie sa z nej.

Alebo ďalší príklad: človek, ktorý celý týždeň trávi za volantom alebo za počítačom, sa zrazu cez víkend na chate rozhodne niečo pre seba urobiť. A v pondelok úpie so seknutými krížami, natiahnuťou šľachou a podobne. Skrátka, máme chronický sklon k preháňaniu všetkého. Etikoprevencia by teda mala byť cestou k poznaniu miery.

Namiesto veľkých príprav na mohutné výročné dovolenkové šialenstvo odporúča, aby sme si radšej kontinuálne správne rozdeľovali prácu a oddych. Čo by však dnes asi povedal vidiac „kultúru nákupno-zábavných centier“, kam celé rodinky chodia pravidelne „oddychovať“?

Upozorňuje na to, že za väčšinu našich neduhov môže náš egoizmus a upachtenosť za niečím. Niečo máme, ale zásadne chceme viac a viac, hoci to reálne ani nepotrebujeme. Spočíva v tom aj veľká časť neuróz moderného človeka, často pseudoexistenčné obavy prameniace z pocitu nejakej menjcennosti, z neustáleho porovnávania sa s druhými. Aby toto človek prekonal, začne sa preceňovať a všetko začína posudzovať iba v pomere k sebe samému. Pokiaľ však dôvodom k nespokojnosti prestane byť závisť, chamtivosť alebo neukojiteľná túžba po pôžitkoch akéhokoľvek druhu,  môže aj nespokojnosť napokon viesť napríklad aj k nezištnej práci pre druhých. A práve prácu pre blaho druhých považuje Bezděk za najlepšiu prevenciu.

Za veľmi zmysluplný spôsob oddychu a regenerácie síl považuje pravidelné odchody do tzv. ústraní, kde človek môže poznávať seba, duševne a duchovne rásť, získavať silu a prirodzenú múdrosť do života.

A takýchto možností je aj dnes dosť. Či už sú to rôzne duchovné sústredenia – kresťanské, buddhistické, jógové a podobne, alebo rôzne sebapoznávacie workshopy. Takýto oddych nie je pasívny, ale  nevedie ani k zbytočnému prepínaniu síl. Navyše tvorí výbornú kompenzáciu prevažne sedavého životného štýlu, keďže mnohé workshopy sú založené práve na pohybe. A dávajú človeku určitý čas iba pre jeho vlastnú dušu. Zmyslom samozrejme nie je ostávať v ústraní svojej malej dušičky stále. Aj Bezděk dobre vedel a písal aj o duševno-duchovnom egoizme, o zbytočnom hromadení akýchsi pomyselných zásluh pre seba samého. Zmyslom je vracať sa po takýchto sústredeniach osviežený naspäť do bežného života a prispievať k tomu, aby sa pre všetkých stal harmonickejším.

Neuľpievanie v strachoch, úzkostiach a obavách je veľmi dôležité. Ľudia sa často sami vyraďujú zo spoločenského života. Nespievame a netancujeme spolu len tak pre nič za nič, pre číru radosť. A pritom šťastie a púha radosť z toho, že sme, je základom pocitu zdravia. Nezmyselné rituály v domácnosti, posadnutosť upratovaním, čistotou a sebastrednosť na svoje boliestky a mindráky, workaholizmus a iné závislosti však vo veľkej miere nahrádzajú a vytláčajú napĺňanie kultúrnych potrieb, záujem o druhých ľudí, spoločenské kontakty. A to si všimol už Bezděkov súčasník, významný psychiater Vladimír Vondráček …

Dokonca aj starý, ťažko chorý a umierajúci človek môže stále svoju pozornosť smerovať inde, než  na vlastnú akoby tragicky spečatenú budúcnosť. Záujmom o prírodu, o druhých ľudí, o múdrosť života si môže stále pestovať rôzne postoje ako je trpezlivosť alebo dôvera. Tu Bezděk cituje psychológa Williama Jamesa, ktorý hovoril, že taký človek je potom oduševnelý a slobodný a nie trápený otrok – napríklad taký, akých vidíme množstvo v MHD medzi bratislavským Kauflandom a trhoviskom….

Už počujem to „ALE“ s následným výpočtom, prečo nie je možné radovať sa zo života s nízkou penziou, chorou nohou a najmä drahými liekmi atď. Faktom je, že u nás nemáme veľmi vyvinutý vzťah k chorým ľuďom a k starým celkovo. Nemáme dojem, že by nám mohli byť nejako užitoční, alebo to aspoň nedávame nijako zvlášť najavo. Ďalší fakt je, že to možno máme v našej spoločnosti tak zakorenené, že mnoho chorých i starých ľudí sa s obľubou (alebo z obrany pred neznámym nepriateľom?) zakuklí do večného nariekania  a absolútneho sústredenia sa iba na svoje ťažkosti, ktoré tým len podporujú a rozvíjajú.

Vlastné utrpenie sa však vždy zmenšuje úmerne tomu, ako si všímame utrpenie iných. Pravá sociálna pomoc však nie je materiálna. Je ňou skutočne ľudská účasť na posilnení druhých, aby vlastnými silami mohli urobiť pre seba čo najviac.

Neohrabaná pomoc plná strachu z citov a emócií sa často prejavuje takto: „Vybavím ti lekára, vybavím ti operáciu, vybavím ti penzión, pôjdem s tebou od čerta k diablu, musíš ešte skúsiť toto…“ Až chudáka „usmýkajú“ k možno predčasnej smrti. A pritom tak málokedy sa niekto spýta: „Ako sa naozaj cítiš?“ Čo by si ty teraz najviac chcel?“ a naozaj bol úprimne zvedavý na odpoveď a pripravený ju rešpektovať.

Takže otázky vťahu k chorým, starým ľuďom a k umieraniu sú vlastne etikopreventívne otázky celej spoločnosti. A ako na ne v praxi odpovedá, tak na tom eticky je. Tak spokojná alebo nespokojná, tak šťastná alebo nešťastná.

Toľko teda malý výlet do jednej takmer zabudnutej terapeutickej kapitoly začiatku 20. storočia.  Ale ako je na tom

Etikoterapia dnes

Po znovuobjavení Bezděkovej knihy v 90. rokoch sa viacerí českí lekári, ale i terapeuti nelekári nechali inšpirovať.  Najvýraznejším a najaktívnejším praktikom a propagátorom súčasnej etikoterapie je MUDr.Vladimír Vogeltanz, ktorý vlastnú pomerne dramatickú zmenu profesnej dráhy popísal v knižke Co s doktorem. Okrem toho, že ju niektorí praktizujú ako unikátny terapeutický prístup, bezpochyby je nezriedka celkom prirodzenou súčasťou iných metód. Napríklad ako homeopatovi mi etikoterapia pripadá ako celkom organická súčasť  homeopatickej praxe, pravda, ak je vhodný čas a vhodná pôda… Pretože etikoterapia, podobne ako čokoľvek iné, sa vnucovať nedá a nemá.

Najnovšie články: