Muzikoterapia

Nina Jassingerová/pre časopis Wellness

Druhom muzikoterapie, zvukovou terapiou je aj gongový kúpeľ.

Objednávky na samostatný gongový kúpeľ alebo na GongShiatsu:  ananda@ananda.sk  (Nina Jassingerová)

 

Muzikoterapia je liečenie pomocou hudby. Je to oblasť na pomedzí medicíny, psychológie, umenia a spirituality. Skrýva v sebe obrovský potenciál, ktorý v našej dobe nabitej informáciami a myšlienkovým i fyzickým hmýrením takmer vôbec nevyužívame. Nespievame, nemuzicírujeme a netancujeme spolu – ošívame sa a hanbíme… Samozrejme, istá časť ľudí vždy cíti, že niečo podstatné chýba v živote spoločnosti, a tak vznikajú celé hudobno-tanečné subkultúry – rave, house, techno…  nejde v nich síce o veľmi vedomé procesy, ale na druhej strane vznikajú aj “uvedomelejšie” hudobno-tanečné hnutia.

No a muzikoterapia, jej využívanie  a výskumy v jej rámci nám prinášajú dôkazy o dôležitosti a liečivej sile múzických aktivít.

Cesty muzikoterapie: Uzdravujúce hudobno-tanečné praktiky sprevádzajú ľudstvo od jeho úsvitu. Hudba a jej magicko-mýtické pôsobenie boli vždy neoddeliteľnou súčasťou liečivých rituálov, počas ktorých sa chorý i liečiteľ či  šaman ocitali v stave určitého tranzu, v extatickom stave, v ktorom  mohli vzývať bohov na pomoc a odháňať škodiacich démonov. V prírodných spoločenstvách sa to takto praktizuje dodnes. Najdôležitejší je pritom jednoduchý jednotvárny rytmus, pri ktorom sa mení intenzita a tempo. Obyčajne je sprevádzaný aj spevom šamana. Všetko, čo sa pri takomto rituáli robí, je funkčné  a mimo neho sa to nerobí vôbec, a už vôbec nie pre zábavu. Všetky piesne majú napríklad svoje presné určenie a mimo vlastného účelu sú tabu, teda nesmú sa ľubovoľne používať.

K šamanovi sa pridávajú aj ostatní, nie je tu nijaká pasivita. Takto vzniká extatický stav celej komunity, v ktorom je možné spojiť sa s tým, čo človeka presahuje. Je to hlboké a vážne ponorenie sa do reality v jej mnohotvárnosti a zábava i hra zároveň. V tomto synkretickom rámci mali a majú svoje miesto aj postupy, ktoré dnes majú vlastnú škatuľku – hovorí sa im psychodráma alebo rituálne divadlo.

Ani starovek liečivú silu hudby nepodceňoval. Vieme napríklad, že dcéra akkadského kráľa Sargona, Encheduanna v období sumersko-akkadskej ríše pred asi 4200 rokmi skomponovala 42 chrámových hymnov, pomocou ktorých liečila chorých.

V starom Egypte chorých prevážali po Níle a hrali im pritom upokojujúcu hudbu na jednoduché nástroje.

Neodmysliteľná je i biblická zmienka o liečbe melancholických nálad kráľa Saula  Dávidovou hrou na harfu. Pravda, je to zároveň aj asi prvý záznam toho, že hudba samotná nemôže ospravedlňovať naše činy, ani k nim nevedie, a zrejme im ani nemôže zabrániť – Saul sa totiž potom vybral vraždiť…

V antických časoch Pythagoras, Platón, Asklepios, Galenos či Seneca vnímali možnosti hudby a jej pôsobenie na človeka tak, aby mohol súznieť s veľkým celkom – vesmírom.

O Pythagorovi ako o historickej postave veľa nevieme, o to väčší bol však jeho vplyv do budúcnosti.  Do budúcnosti sa jeho osobnosť naprojektovala ako akási mýtická postava, ktorá hovorila o sťahovaní duší, o očiste, o raji na Mesiaci a Slnku, o korešpondencii čísiel a hudby. Hovoril o hudbe sfér, ktorú vytvára pohyb nebeských telies a ľudskú hudbu považoval za odraz tejto vesmírnej harmónie. Hudba je podľa neho schopná obnovovať takúto harmóniu aj v človeku. Liečebný, ale aj morálny, výchovný a preventívny efekt hudby oceňoval  Platón a Homér vo svojich eposoch píše o utišovaní zúrivosti hrou na lýru i o zastavení krvácania pôsobením hudby a spevu.

Aristoteles sa už tak veľmi nenadchýnal metafyzickými možnosťami hudby ako títo jeho predchodcovia, zamietal napríklad myšlienky o hudbe sfér, ale zase vyzdvihol význam katarzie, teda uvoľnenia  a emocionálneho očistenia prostredníctvom hudby či umenia vôbec.

Rimania pokračovali v gréckych muzikoterapeutických tradíciách, ale na území ríše existovali aj vlastné tradície, ako o tom svedčí juhotaliansky, dodnes populárny tanec tarantella. Ten sa oddávna  tancoval ako vlastne jediný liek na mýtické uštipnutie tarantulou. Toto uštipnutie, či už reálne alebo psychické  sa totiž prejavuje kŕčmi a psychickými poruchami, takže rýchla tranzová rytmická hra na tamburíny, husle a akordeón postihnutú, tarantatu, ešte viac podporovala v poskakovaní a divokom tancovaní. Takýmto v podstate homeopatickým spôsobom (podobné lieči podobné) sa mu darilo vypudiť z tela fyzický a najmä psychický jed. Išlo však zároveň o metaforu, keďže jed miestnej tarantule nie je ktovieako škodlivý. Išlo skôr o psychický nahromadený jed, zväčša u žien, ktoré žili akoby v pavučinovej sieti spoločenských obmedzení a nemali ani inú možnosť ako svoje depresie, frustrácie, úzkosti a iné problémy ventilovať a zbavovať sa ich.

Ani po zániku rímskej ríše muzikoterapeutické praktiky nezanikli, ale ich význam i používanie upadli. Podobne ako s tarantellou to bolo asi pri liečení tanca sv. Víta. Hudobníci a pištci stredovekých miest mali svojou hrou upokojovať ľudí v záchvate.  S presadzovaním kresťanstva sa celkovo začal zdôrazňovať skôr upokojujúci aspekt hudby v rámci cirkevných obradov. Metafyzický rozmer hudby sa zachovával najmä v gregoriánskom chorále.

renesancia so svojím záujmom o štúdium prírody a  človeka priniesla aj obnovenie záujmu o liečivé vlastnosti hudby. V tomto smere bol určite zaujímavou postavou Marsilio Ficino, Florenťan 15. storočia. Bol to kňaz, teológ, astrológ, lekár a magik i hudobník a mal šťastie, že žil v  radostnom období, keď sa tieto povolania nevylučovali. Ficino, ako sa na renesančného polyhistora patrilo, študoval všetko: prastaré hermetické ezoterické texty, Platóna,  arabské texty a usiloval o celostný – holistický prístup k liečeniu. Označoval to ako prírodnú mágiu. Ľudskú dušu vnímal ako prostredníka medzi mysľou a telom. Účelom liečenia by malo byť uvádzanie duše do harmónie s dušou sveta, ktorá je zase prostredníkom medzi nebom a zemou. Za najmocnejší prostriedok takejto harmonizácie považoval hudbu. Ale čo je možno najdôležitejšie – on sám ako virtuózny hráč na lýre si vyslúžil označenie “druhý Orfeus”, lebo podľa očitého svedka “jeho oči planú, potom vyskočí na nohy a objavuje hudbu, akú sa nikdy neučil”. Ficino teda improvizoval v stave “duchovnej posadnutosti”, teda extázy či tranzu, ktorý sa od čias Platóna  považoval za základný predpoklad komunikácie s božskou pravdou,  za “skúsenosť zaplavenia duše v akte spojenia sa s jej zdrojom”.

A tak sa mohutným historickým oblúkom dostávame k jednému z moderných priekopníkov západnej muzikoterapie 20. storočia, Paulovi Nordoffovi, ktorý  podobne referoval o vlastných exaltovaných stavoch, do ktorých sa dostával, keď muzicíroval v nemocniciach pre pacientov.

V období renesancie sa vedci zaoberali súvislosťami hudby a ľudských emócií, predovšetkým však melanchólie. Harmonizujúcim chvením hudby oživovali životnú silu, riedili krv a normalizovali konzistenciu telesných štiav. V neskoršom období baroka, potom, ako William Harvey objavil krvný obeh, stála v popredí regulácia krvi  pomocou muzikoterapie. Neskôr, keď objavili svaly, nervy a vlákna, usilovali sa o liečbu chorôb tela, duše a nálady medicínsky využívanou hudbou a nazvali to iatromusia.

17. a 18. storočie prinieslo živé teoretické dianie a vzniká aj prvá západná publikácia o muzikoterapii z pera anglického lekára R. Brocklesbyho, ale aj na území dnešného Slovenska napísal lekár Ambro spis o liečbe hudbou. Táto iatromusia vychádzala opäť zo známeho starogréckeho učenia o kozmickej harmónii, ktorá sa pomocou hudby mohla obnoviť aj v ľudskom organizme. E.A. Nicolai nadviazal zase na Aristotela a prisudzoval hudbe schopnosť uvoľňovať emócie a pôsobiť tak aj na zmeny tepu srdca a rytmu dýchania. Takto bol napríklad vyliečený španielsky kráľ Filip V., ktorý trpel melanchóliou a depresiami a zlepšoval sa pri speve slávneho operného speváka Farinelliho. V rámci iatromusie vznikla nová profesia – iatrohudobníci, ktorí používali špeciálne komponované liečivé skladby.

19. storočie, ktoré sa zameralo na meranie, váženie a na to, čo sa dá chytiť a vidieť, vytlačilo a odsúdilo muzikoterapiu ako nevedeckú a „vedy nedôstojnú hru“.

Situácia sa začala meniť až po 2. svetovej vojne, teda koncom 40. rokov 20. storočia. Muzikoterapia začala prežívať akúsi obnovu.  Vykryštalizovali pritom štyri veľké oblasti , ktoré  dnes výrazne ovplyvňujú jej podoby. Je to liečebnopedagogická orientácia, ktorej predstaviteľmi sa stali Paul Nordoff, Carl Robbins, Carl Orff, ďalej psychoterapeutická orientácia, ktorá závisí na tej-ktorej psychoterapeutickej metóde, medicínska orientácia a antropozofická.

Výskum liečivého pôsobenia hudby sa dnes zaoberá faktormi, ktoré sú hudbe vlastné a pôsobia na rôzne úrovne ľudského prežívania  – telesnú, vegetatívnu, psychickú, duchovnú.

Využitie: Muzikoterapia sa dnes môže využívať a využíva sa v rôznych oblastiach, a to v závislosti od pochopenia v lekárskom prostredí a od záujmu pacientov:

V klinickej – v psychoterapeutických  klinikách pre deti i dospelých, ale aj u hospitalizovaných ľudí na akejkoľvek klinike

V rehabilitácii – pri psychicky, duševne alebo telesne postihnutých deťoch, dospievajúcich i dospelých, v ambulantnej psychiatrickej praxi

V prevencii – pri práci s deťmi, mládežou a dospelými

Vo voľnej praxi

Muzikoterapia sa realizuje v skupinách alebo ako individuálna terapia.

V čom spočíva muzikoterapia: Muzikoterapia dlho fungovala na niekoľkých jednoduchých predpokladoch. V provm rade  to bola teória etosu. To znamená, že každý hudobný modus v poslucháčovi vyvoláva špecifickú reakciu. Potom to bola medicínska teória o štyroch telesných šťavách. Podľa nej choroba duše má pôvod v tele. Tretím predpokladom bolo, že myseľ môže poškodzovať alebo naopak posilňovať zdravie. Psychosomatická cesta je teda obojsmerná. Do praxe však toto všetko uviedli až arabskí učenci 9. storočia, ktorí zosyntetizovali tieto myšlienky a položili základy preventívnej medicíny.

Prekladali totiž diela antických mysliteľov, v ktorých napríklad Aristoteles pripisoval dórskej stupnici duchovnú silu a lýdickej výrazný vplyv na deti. Lýru považovali za najlepší nástroj na sprevádzanie spevu, oceňovali aj píšťalu a flautu, hoci pytagorejci a Platón ju v obľube nemali. Tóny kithary mali napomáhať tráveniu.

Arabskému prostrediu to bolo blízke, lebo oni sami mali  podobnú teóriu ako bola teória etosu, ale oveľa prepracovanejšiu a podrobnejšiu. Nazývajú to makamat a je to systém melodických a rytmických vzorcov.

Orientálna muzikoterapia: Zatiaľ čo na Západe sa v priebehu dejín oddelila vedecká psychológia od mystiky, čo malo a má vplyv na podobu muzikoterapie, orientálne krajiny s perzským a arabským kultúrnym vplyvom takéto rozdelenie nezažili (to isté platí pre Indiu i ďaleký Východ a tamojšiu hudbu a jej liečivé využitie). Korene muzikoterapie siahajú k stredoázijským šamanom, pentatonickej hudbe a určitým rituálom a tancom. Tieto šamanské spoločenstvá neboli fetišistické, ale verili v silu „materskej duše“, ktorá obsahovala sily a znalosti predkov. Po preniknutí islamu do strednej Ázie sa tieto myšlienky zliali a vytvorili tolerantnú  kultúrnu tradíciu. Staršie šamanské tradície i pentatonika sa v rámci islamu pretavili a uchovali najmä v jeho mystickom jadre – súfizme. V niektorých súfijských rádoch hrajú hudba, spev, dych a tanec ústrednú úlohu, zatiaľ čo iné ich celkom zavrhujú.

V rámci súfizmu takto vznikol systém makam, ktorý sa potom využíval v muzikoterapeutických špitáloch seldžuckej a otomanskej ríše. Účelom bolo pôsobiť na konkrétne stavy pacientov. Zatiaľ čo západná hudba pozná iba dve tóniny – dur a mol, východná, ktorá delí tón na devätiny, pozná 400 makamov. Učenci ako Avicenna, Al Farabi a Razi pridelili jednotlivé makamy určitým zónam tela, orgánom, emóciám, obrazom chorôb, živlom, astrologickým konšteláciám atď. V súčasnosti tieto spisy znova študuje a aplikuje turecký muzikológ Dr. Oruc Guvenc so svojím rakúskym kolegom Dr. Gerdom Tucekom a zisťuje, že tieto poznatky platia a fungujú aj v súčasnosti, a to bez ohľadu na kultúrne prostredie.

 

Súčasnosť muzikoterapie: Dnes je muzikoterapia obyčajne samostatným študijným odborom a používa sa cielene v rôznych prostrediach. Tak isto má viacero podôb. Niekedy je akademickejšia a strnulejšia (v podobe skôr anekdotickej „hudby pre pacientov“, s čím sa napríklad vyrovnal Miloš Forman v nezabudnuteľnom Prelete nad kukučím hniezdom). Inokedy je inovatívnejšia a prirodzenejšia. Veľkým kritikom takejto akademickej muzikoterapie bol napríklad v istom období inšpiratívny český hudobník a publicista Vlastimil Marek, ktorý vyzdvihol využívanie jednoduchých nástrojov ako je didžeridu, tibetské misy a vlastný prirodzený neškolený hlas.

 

Muzikoterapia sa aplikuje jednak v receptívnej, jednak v aktívnej forme. Receptívna forma znamená, že ľudia hudbu – živú alebo reprodukovanú – vnímajú a nechávajú na seba pôsobiť, sú vedení k tomu, aby jej venovali pozornosť a nechali ju prenikať do seba. Môže sa kombinovať napríklad s vizualizáciami, asociáciami a podobne. Pri aktívnej forme muzikoterapie ľudia priamo hudbu vytvárajú, hrajú na jednoduché, najlepšie rytmické nástroje, spievajú. Môže to mať charakter čistej hry alebo sebapoznávacieho či poznávacieho procesu, vyjadrovania emócií, komunikácie a podobne.

Ak sa používa prepracovaná orientálna muzikoterapia, v jej aktívnej podobe sa živá hudba kombinuje s pohybmi liečivých tancov a tanečných modlitieb, ktoré odstraňujú fyziologické a emocionálne blokády a celkovo harmonizujú. V receptívnej časti sa potom používajú vhodné makamy pre ten ktorý orgán či stav…

 

Súčasná veda a muzikoterapia:  Keďže dedičstvo 19. storočia nepustí a všetko musíme riadne vedecky dokázať, hoci ako povedal český psychiater Dr. Cyril Hoschl, „veda nikdy nič nedokázala, iba vyvrátila svoje predošlé tvrdenia“,  tak dáme zopár správ typu „vedci zistili“: na londýnskom Inštitúte muzikoterapie Nordoffa-Robbinsa výskum potvrdil, že pentatonika podporuje sebadôveru a rozhodnosť a začali ju intenzívne využívať pri výchove a liečbe autistických detí. V Berlíne štúdiou potvrdili, že systém makamov funguje a je jedno, či sa aplikuje na obyvateľov strednej Ázie, ktorí kultúrny kontext majú, alebo na Nemcov, ktorí ho nemajú. Vo Viedni, ale aj v USA používajú turecké tonality na pacientov v kóme. Ukázalo sa, že spôsobujú zmeny v alfa a theta vlnách v mozgu a mnoho pacientov sa po tejto muzikoterapii prebralo z kómy.

 

Liečba rytmom: V posledných rokoch vzniklo aj niekoľko medicínskych štúdií, ktoré potvrdzujú blahodarné pôsobenie rytmickej hry bubnov. Všetci, čo niekedy bubnovali, či už pre potešenie alebo profesionálne, alebo tancovali za extatických zvukov bubnov, dobre vedia, aké je to božské odreagovanie, ako to redukuje stres a zvyšuje energiu.

Sily aktívneho a zážitkového muzicírovania si bol veľmi vedomý priekopnícky pedagóg a skladateľ 20. storočia, Carl Orff. Orffovo rytmické inštrumentárium z 30. rokov je dodnes klasikou v oblasti pedagogiky a liečebnej pedagogiky (okrem iného tiež odhalil liečivú silu pentatoniky a propagoval ju) . Sú to bubny, bubienky chrastítka…

Ale späť k tomu, čo o rytmickom zvuku bubnov zistil lekársky výskum: imunitný systém produkuje viac buniek, ktoré ničia vírusy, zvyšuje sa produkcia „hormónov šťastia“, vylaďuje sa naše biologické a imunitné vybavenie a podporuje uzdravovací proces.

Keď ľudia spolu bubnujú, spievajú či tancujú,  bunky a fragmentárne elektrické impulzy nervového systému sa zlaďujú s rytmom. Tak vzniká stav mysle, v ktorom začína liečenie a do popredia sa dostáva pocit pohody. Okrem toho sa ľavá (racionálne, logické, analytické centrum) a pravá (tvorivé, emocionálne, vizuálne centrum) mozgová hemisféra synchronizujú. Bežne zosynchronizované nie sú, vždy dominuje jedna alebo druhá a každá funguje aj v iných vlnách. V synchronizovanom stave však funguje celý mozog a dostavuje sa pocit jasnosti a zvýšeného vedomia. Myseľ sa zostruje, je jasnejšia, rýchlejšie syntetizuje informácie a ľahšie chápe a transformuje emócie.

Doktor Rytmus takto dnes pomáha liečiť ľudí trpiacich rakovinou, srdcovými chorobami, Alzheimerovou chrobou, Parkinsonovou chorobou, autizmom, závislosťami, pri zotavovaní sa po operáciách a mnohým ďalším.

Najnovšie články: