Šťastie
Nina Jassingerová/pre časopis Wellness
Stará múdrosť taoizmu hovorí, že všetci máme právo na šťastný, zdravý a dlhý život. To je konštatovanie, o ktorom ťažko pochybovať. Príjemné a inšpiratívne ostáva až do chvíle, kým si z toho niektoré časti spoločnosti neurobia modlu, prípadne brutálny biznis s nešťastím druhých.
Žijeme v časoch extrémov, keď nemenej múdre Werichovo a Voskovcovo „jednou si dole, jednou nahoře“ nahrádza kategorické „buď si hore alebo dole“. A keď si práve dole, tak si chorý a rýchlo s tým treba niečo robiť.
To „dole“ môže byť v akomkoľvek zmysle. Psychicky, fyzicky, materiálne. Keď si dole psychicky, potrebuješ okamžite psychológa, psychiatra, psychofarmaká. Keď si dole fyzicky, musíš sa okamžite nadopovať vitamínmi, energetickými nápojmi, hrdinsky sa premôcť a odkráčať do posilovne, aby si zajtra v práci podal opäť očakávaný výkon. Keď si dole materiálne, určite nemáš to správne pozitívne myslenie, dostatočne silný zámer, nechce sa ti robiť a podľa najnovšieho výkriku tej najgýčovitejšej a najbrutálnejšej verzie „pozitívneho myslenia“ predovšetkým nepoznáš Tajomstvo (k tomuto klenotu sa ešte dostaneme).
Vedecké, hermetické, menej vedecké alebo celkom šarlatánske bádania o šťastí sa v súčasnosti v súlade s duchom doby tiež pohybujú od jedného extrémneho mantinelu k druhému. Až občas cítiace srdce a ako tak fungujúci kritický (rozlišujúci) rozum ostávajú stáť v nemom úžase.
… a šťastie pre všetkých
Odkedy BBC v priebehu minulého roku odvysielala svoj originálny a ocenený dokumentárny seriál The Happiness Formula – Vzorec šťastia, téma vtrhla aj do iných médií. No a inšpirovala aj mňa, aby som sa popremŕvala v tom, čo sa na danú tému momentálne odohráva na poli bádania o šťastí a pridružených oblastí.
Inšpiroval ma krátky konkrétny kúsok z jednej časti spomínanej série – viac som, žiaľ, nezachytila. Na obrazovke bol muž – dvojník môjho obľúbeného herca Alana Rickmana, a tak som zotrvala v sledovaní a o chvíľu sa dozvedela, že to bol Lord Layard, britský ekonóm a člen parlamentu. Vyslovil na ekonóma trochu nezvyklý názor, že totiž bežná ekonomická orientácia spoločnosti – orientácia na peniaze a stále väčší zisk a vôbec prevažujúca materiálna orientácia je mylná. Po prekonaní prvého nadšenia z jeho výzoru, hlasu i výroku som sa však prizrela bližšie jeho názorom a ajhľa: Keďže výskumy priniesli poznatok, že medzi zdravím a šťastím je veľmi úzke spojenie a že ľudia, ktorí sa cítia byť šťastní, sú celkovo zdravší a žijú v priemere o 9 rokov dlhšie ako tí, čo sa šťastní necítia, a že subjektívny pocit šťastia a spokojnosti posilňuje zdravie viac ako správna strava, cvičenie alebo protifajčiarska kampaň, tak si to Layard, ale aj iní rýchlo preložili do ekonomického jazyka. Keby sa nám podarilo urobiť ľudí šťastnejšími, budú zdravší, budú menej PN, budú výkonnejší a ekonomika a bohatstvo čo? No opäť len porastú. A ako to dosiahnuť? Tu je Layardov recept: vláda by ihneď mala zamestnať ďalších 10 000 terapeutov, ktorí by pomocou kognitívnej behaviorálnej terapie pomáhali ľuďom zbavovať sa negatívnych myšlienok.
Nuž, hlodá vo mne taká malá pochybnosť o tom, či vláda Bhutanu, jedinej krajiny na svete, ktorá má vo vládnom programe šťastie národa, vlastní armádu kognitívne behaviorálnych psychológov, ktorí brázdia himalájske kráľovstvo a nacvičujú s obyvateľstvom pozitívne myslenie. Pravdou je skôr to, že vďaka až doteraz trvajúcej izolácii od euroamerickej civilizácie a vďaka zázraku menom osvietená absolutistická monarchia, autentickému žitému buddhizmu a dobrému vzdelaniu tam panoval zlatý vek. A osvietený monarcha práve v dňoch, keď píšem tento článok, navyše realisticky odhadol neudržateľnosť ďalšej izolácie a možný vývoj a takmer proti vôli obyvateľstva preventívne zaviedol – demokraciu. Bodaj by otvorenie sa Bhutanu svetu neznamenalo zničenie ich empatického, súcitného a spokojného bytia, ale skôr inšpiráciu pre svet.
Šťastie a jeho zdroje
Kde však v tomto štádiu západnej civilizácie hľadať osvietenú vládu? A ako prevrátiť hodnotový rebríček, ktorý je zjavne v Bhutáne celkom iný – keďže televíziu tam napríklad majú iba 9 rokov a aj to tam väčšina pofidérnych kanálov ako je wrestling alebo MTV alebo reklamy neprenikla, fajčenie a plastové tašky sú zakázané a nikomu nič z toho neprekáža. Rozdiel medzi Bhutánom a zvyškom sveta je zaujímavý nielen pre svoj rozprávkový charakter, ale najmä preto, lebo lepšie než čokoľvek iné ilustruje rozdiel medzi skutočným šťastím, teda vnútornou spokojnosťou a dočasným potešením, rozkošou, uspokojovaním túžob.
To druhé je skôr charakteristické pre nás, žijúcich v spoločnosti, kde je hnacím motorom súťaž, porovnávanie, hodnotenie, ovplyvňovanie reklamou a veľké rozdiely v životnej úrovni. Bádatelia, ktorí dlhodobo sledujú životnú spokojnosť a úroveň šťastia populácií, vedia, že za ostatných 50 rokov síce dramaticky narástlo naše bohatstvo, ale úroveň šťastia sa tým nezdvihla ani trochu, ba dokonca sa dá povedať, že trochu klesla.
Tak isto vedia, že v bohatších krajinách sú ľudia šťastnejší. Ale iba preto, že tam viac ľudí má domov, stravu a oblečenie. Všetko, čo je navyše, totiž pocit šťastia ďalej vôbec nezvyšuje. Prečo? No presne kvôli rozdielu medzi šťastím a chvíľkovým veľkým potešením, rozkošou. Lebo na rozkoš sa vieme adaptovať. Ideme sa roztrhať za niečím, čo nám prináša krátke, ale intenzívne chvíle potešenia, či už je to čokoláda alebo nové auto. A zvykneme si na istú úroveň, tá sa rýchlo zunuje a potrebujeme si „šľahnúť“ zase: tu superluxusný barák, tam Bentley, tu Dom Perignon, tam večernú róbu, jachtu či víkend najlepšie na Mesiaci – áno, je to mechanizmus podobný a možno aj identický so závislosťou. To sú mechanizmy rýchlej adaptácie, ktoré zabraňujú skutočnému uspokojeniu. Zatiaľ čo mechanizmy pomalej adaptácie, ktoré sa týkajú zmysluplnejších vecí ako je priateľstvo alebo životná náplň, objavovanie a uspokojovanie duševných potrieb, prinášajú trvalé šťastie.
Ale pozor! Z napísaného automaticky nevyplýva, že čo bohatec, to duševne nezdravý lazar a čo „chudobný“, to cnostná duša. Ak mám uspokojené základné potreby, mám kde bývať, čo jesť a čo na seba a nikto mi nebráni robiť niečo pre blížnych svojich, ale ja sa napriek tomu budem stále zhrýzať, že nemám na tri exotické dovolenky ročne alebo na auto, tak ma to ani šťastnou, ani zdravou neurobí a nikto ma tak ani nebude vnímať.
A tak sa dostávame k faktorom, ktoré konštituujú úroveň šťastia a skutočne sú maximálne dôležité pre kvalitu života. Ako najpodstatnejšie vychádzajú naše vzájomné vzťahy. Ukazuje sa dokonca, že dobré priateľstvá sú proti baktériám a vírom účinnejšie ako očkovania a iná prevencia. Náš mozog totiž riadi množstvo mechanizmov v tele, ktoré sú zodpovedné za to, či choroba vznikne alebo nie a ako sa s ňou vysporiadame. A tak ako nadmerný stres spôsobuje ochorenia, tak ich priateľstvá a spokojnosť môžu držať na uzde. Priateľstvo skrátka môže aj tam, kam peniaze a lieky nemôžu.
K dobrým vzťahom sa samozrejme ráta aj život v partnerstve, respektíve manželstve. A to mužom pridáva priemerne až sedem rokov života a ženám štyri.
Druhým životne dôležitým faktorom je schopnosť vidieť v živote zmysel, dôverovať v niečo, čo nás presahuje a pestovať si k tomu vzťah. Je to náš duchovný život. Niekto to nachádza v tichých kontemplatívnych prechádzkach prírodou, kde dokáže preciťovať veľkú jednotu, iný v akomkoľvek druhu meditácie či modlitby, ďalší v nejakom tvorivom prejave, iný zase vo vnímaní umenia alebo vo vedeckom bádaní.
Tretím faktorom sú ciele zakotvené v dlhodobých hodnotách, ktoré tvoria podklad našich snáh a pri ktorých môžeme využívať svoje silné stránky a schopnosti.
Obrovský, priam podstatný význam pre šťastný a spokojný život má altruizmus a dobrovoľníctvo (zo stavu dobrovoľníctva na Slovensku vyplýva, že sme dosť nešťastná krajina).
No a nezanedbateľným faktorom je aj to, ako je biologicky nastavená naša individuálna škála spokojnosti.
Navyše úroveň našej spokojnosti sa počas života mení. V priemere vraj väčšina ľudí začína ako pomerne šťastná, vekom sa hladina šťastia znižuje a pre mnoho ľudí je najhorším obdobím povestný stredný vek – po štyridsiatke. V priemere je aj istý rozdiel medzi mužmi a ženami. Muži sú ako tínedžeri šťastnejší ako ženy. Ženy sú v horšom stave dlhšie ako muži – najhoršie sú na tom vo svojich tridsiatych a štyridsiatych rokoch a úroveň spokojnosti stúpa až po päťdesiatke. Potom ich subjektívne šťastie jasne víťazí nad pocitmi mužov. Tí začínajú život na vyššej úrovni spokojnosti ako ženy, najnižším bodom sú štyridsiate roky a po 50 krivka zase začína stúpať.
Samozrejme, toto treba brať s rezervou – sú to veľmi spriemerované hodnoty. Napríklad autorka tohto článku štartovala ako školopovinné dieťa úplne „down“, absolútna depresívna kríza sa konala okolo 25 roku – podľa súčasných diagnostických štandardov a testov by to bol stav ťažkej depresie kombinovanej s úzkostnou poruchou (dokonca to dnes už má tiež názov: postadolescentná depresia). Dodnes však verím, že zdravšie je vnímať to ako bežnú súčasť života pod názvom „utrpenie mladej wertherice“ (odkaz na Goetheho klasické dielo Utrpenie mladého Werthera). Krivka životnej spokojnosti našťastie stále nenápadne stúpala a po tridsiatke to začalo byť už výborné a po štyridsiatke ani nehovorím, aby som to nezariekla…:))
Ale vráťme sa ešte k tomu, čože nás to robí najviac šťastnými. Okrem individuálnych požiadaviek na šťastný život, ktoré každý z nás má, podarilo sa odhaliť aj niečo objektívne. Totiž, že meditujúci buddhistickí mnísi sú schopní trénovať svoj mozog na pociťovanie spokojnosti a šťastia, a tak prekonávať agresívne inštinkty vyvolávané strachom a hnevom, teda utrpenie. Ich ľavý prefrontálny lalok je akoby stále aktívny – nielen v stave meditácie. To neznamená, že by sa takí šťastní a spokojní už rodili. Ale skrátka buddhizmus, ale aj hinduizmus už pekných pár tisícročí pozná a používa vhodné postupy. Toto zistenie pomocu skenovania a merania je významné, lebo aktivita ľavých prefrontálnych lalokov znamená dobrú náladu a pocit spokojnosti. Bežne veľmi aktívne nie sú a očakávalo sa, že aj u týchto mníchov budú aktívne v stave meditácie. Zistenia však potvrdili trvalé účinky meditácie. A to je veľká inšpirácia. Znamená to, že pravidelné stíšenie sa, trénovanie nerozptýlenosti môže u väčšiny ľudí trvalo zvýšiť hladinu životnej spokojnosti, a teda je šanca, že by sa oveľa viac ľudí mohlo stať súcitnejšími a altruistickejšími.
Čo keď sme šťastnejší, ako sa nám snažia nahovoriť?
Naša spoločnosť však ešte stále preferuje na zlú náladu antidepresíva. Tie ale nikoho nerobia šťastnými, naopak, v ostatnom čase sa našli skôr korelácie medzi ich užívaním a dokonanými samovraždami (ide najmä o inhibítory spätného vychytávania serotonínu). A bolože to veľké pozdvihnutie, keď práve David Healy uverejnil tieto zistenia. Healy bol totiž jeden z prvých psychiatrov, ktorí používali a propagovali serotonínové antidepresíva a ani dnes zďaleka nepatrí medzi nejakých odporcov užívania psychofarmák, elektrošokov alebo nebodaj k vyznavačom antipsychiatrie. Keď ho na základe vysloveného a publikovaného vyhodili z profesorského miesta na univerzite, postavili sa na jeho stranu kolegovia z výskumu a medzi nimi aj laureáti Nobelovej ceny. Práve Healy nazval to, čo sa dnes deje, marketingom depresií zo strany farmaceutických firiem a psychiatrov.
Viacero ďalších autorov ako Diener, Horwitz a Wakefield zdieľajú tento názor na skvelý a pritom taký škodlivý marketing depresií. Zatiaľ čo v 60. rokoch sa propagovala úzkosť, lebo k dispozícii bol najmä Diazepam (Valium), tak od 80. rokov sa propaguje depresia, lebo k dispozícii je fluoxetín (Prozac, Deprenon, Fluval, Floxet…), sertralín (Zoloft) a iné inhibítory spätného vychytávania serotonínu.
Spomínaní autori patria medzi tých, ktorí naťahujú budíček na zobudenie sa z ekonomicky podmieňovaného zdanlivého ťaženia za akési utopické chemické šťastie pre všetkých. To, o čom tak radi všetci v médiách papagájujú ako o epidemickom náraste depresií, je podľa nich výsledok jednak toho skvelého marketingu a jednak zmeny v diagnostike, ktorá nastala, aká to náhoda, tiež v 80.rokoch. Wakefield a Horwitz vo svojej knihe The Loss of Sadness (Strata smútku) s podtitulom Ako psychiatria premenila normálny smútok na depresívnu poruchu nespochybňujú existenciu ťažkej depresie, ktorá môže naozaj ničiť život a vyžaduje lekársky zákrok a psychofarmaká, ale zároveň tvrdia, že „epidémia“ je výsledkom toho, že depresia sa začala diagnostikovať na základe niekoľkých pomerne všeobecných príznakov, ako je zlá nálada, nedostatok radostných pocitov, znížený apetít, únava, nespavosť, ktoré pretrvajú dva týždne. Vychádzajúc z referátu MUDr. Ivana Tumu z Hradce Králové, sa tento spôsob diagnostiky praktikuje aj u nás. Samozrejme, stále sa klasifikuje mierna, stredná a ťažká depresia, ale predpisovanie antidepresív je veľmi populárne a bežné i pri miernej a strednej – ako prevencia…
Ošiaľ honby za šťastím a životnou spokojnosťou za každú cenu nemá iba svoju chemickú – psychofarmakologickú podobu, ale aj psychoterapeutickú, psychologickú a gýčovo-ezoterickú.
Psychológ, profesor Martin Seligman, ktorý založil Centrum pozitívnej psychológie na Pensylvánskej univerzite sa svojho času zamyslel nad tým, že vlastne existuje množstvo cvičení, ktoré sa dajú nájsť ako v historických textoch buddhizmu, tak aj v haldách súčasnej literatúry návodov typu „ako žiť šťastný život“, „ako sa zdokonaliť“, ale zo strany vedy neexistuje nijaký serióznejší výskum týchto cvičení a „návodov“. Jednoducho sa dlho považovali za úplne „neškodné“ – že proste nemôžu mať vplyv na subjektívny pocit šťastia.
Skôr sa predpokladalo, že naša individuálna úroveň šťastia je prevažne predurčená geneticky a výchovou. Môže sa mierne meniť, ale v podstate sa vždy vráti do pôvodného stavu: takéto tvrdenia potvrdzujú napríklad zistenia, že výhercovia v lotérii sú prechodne v stave zvýšeného šťastia a spokojnosti, ale po krátkom čase sa vracajú na svoju pôvodnú hladinu. Rovnako ako ľudia, ktorí po ťažkom úraze ostanú ochrnutí a na vozíčku – aj tí sa po prechodnom výraznom znížení spokojnosti so životom vracajú na svoju pôvodnú hladinu.
Seligman však argumentuje tým, že strávil viac ako dvadsať rokov skúmaním rôznych psychoterapií a účinkov antidepresív. Potom začal skúmať spomínané cvičenia. A napokon uskutočnil testy, ktoré mali ukázať, či nejako zvyšujú úroveň šťastia.
Začal tak, že v rámci svojich prednášok zaraďoval do normálnej výuky vždy aj jedno cvičenie. Potom to rozšíril na diaľkový kurz, ktorý zahŕňal tisícku koučov, klinických psychológov, rodičov a vychovávateľov. Každý týždeň vybral jedno cvičenie a jeho frekventanti ho mali zadať ďalej svojim klientom.
Postupne prichádzali reakcie, ktoré predstavovali škálu od trvalého oslobodenia sa od depresie až po zvýšený pocit životnej pohody.
To však stále malo ďaleko od vedeckého dôkazu. A tak nastúpili klasické testy na skupine 500 ľudí. Táto skupina podstúpila veľmi podrobné testy, potom dostali niekoľko cvičení a ďalší polrok sa opakovane testovala ich pohoda.
Tri cvičenia sa napokon ukázali ako placebo a tri ako účinné pri trvalom odstraňovaní depresie a trvalom zvyšovaní pocitu šťastia.
Tieto tri cvičenia sú:
Tri požehnania – každý deň si napíšte tri veci, ktoré sa vám v ten deň podarili a prečo
Návšteva s poďakovaním – napíšte list, v ktorom vyjadríte niekomu svoju vďaku za niečo a osobne ho doručte
Použite svoju charakteristickú silnú stránku (signature strength) novým spôsobom – urobte si SS test a použite ju novým spôsobom.
Seligman vo svojom Centre pozitívnej psychológie pokračuje vo výskumoch a najviac ho zaujímajú ťažké depresívne stavy – nie onen zbytočne patologizovaný, zväčša normálny smútok, či niekomu vrodená melanchólia, na ktoré koniec-koncov tiež máme nezadateľné právo, či sa to už niekomu páči alebo nie. Skúmal fungovanie iba prvého z cvičení a výsledok bol pomerne prekvapivý – po 15 dňoch praktizovania sa až u 94 percent hlboko depresívnych ľudí úroveň depresie znížila, 92 percent ľudí sa cítilo šťastnejšími a 50 percent vykazovalo priemerné príznaky úľavy. A to je výsledok porovnateľný s účinkami antidepresív a psychoterapiou.
Opäť nasledovali prísnejšie testy s troma skupinami depresívnych pacientov, ktorí boli buď na antidepresívach, na bežnej psychoterapii alebo na pozitívnej terapii. Po troch mesiacoch sa zlepšilo 10 percent pacientov na antidepresívach a bežnej liečbe, zatiaľ čo z „pozitívnej“ skupiny sa zlepšilo až 70 percent.
Podľa Seligmana celá jeho práca dokazuje, že teória geneticky predurčenej úrovne pohody môže byť mylná.
Navyše sa domnieva, že zatiaľ čo bežná psychoterapia alebo práca psychológa sa sústreďuje na to, že klient rozpráva o svojich problémoch, terapia budúcnosti spočíva v rozprávaní o pozitívnych emóciách, o svojich silných stránkach a o tom, ako vniesť do svojho života viac zmyslu.
Pozitívny ošiaľ a Tajomstvo
Avšak ani Seligman zrejme netušil, kam až dospeje ošiaľ pozitívneho myslenia a aký zvláštny priemysel šťastia z neho vznikne od 80. rokov, eskalujúc v 90. rokoch. Urodilo sa neúrekom oných kuchárskych kníh plných receptov a návodov (príhodne to ktosi nazval priamo slepačou polievkou) a prípadne zaklínadiel a magických úkonov na šťastný život, plný vysnívaných partnerov a kopy peňazí, skrátka všetkého, čo si len človek zaželá. Leitmotív tých najhrubozrnnejších výplodov je, že môžete získať všetko, čo len chcete, iba musíte mať správne formulovaný zámer, dobre sa sústrediť, vizualizovať a nemať nijaké pochyby. Verte, že som nemálo takých ľudí stretla a to aj na miestach s tými najlepšími zámermi. Čo je výsledkom takejto primitívnej viery? Cesta cez mŕtvoly a podrazáctvo so širokým úsmevom a ezoterickými a psychologickými polopravdami na perách. Svojrázny buddhistický učiteľ Cegjam Trungpa to nazval príhodne duchovným materializmom. Možno práve neustála konfrontácia s ním ho doviedla k predčasnej smrti alkoholika….
Scéna pozitívneho myslenia vytvára nevábnu predstavu blažených, tupo sa usmievajúcich „happy people“. Nečudo, že to naráža v menej nadšeneckej časti populácie skôr na odpor a posmech, hoci aj pôvodné idey a zámery neboli zlé. No ale to sme tiež už niekde počuli.
Ďalší ľudia však pochopili, že aj šťastie a „well-being“ a pozitívne myslenie je biznis ako každý iný a nakopilo sa nám ochranných značiek najrôznejších techník, metód a škôl, zasväcovacích stupňov, nezmyselných postupností, stále nových a nových názvov starých múdrostí, zameraných jedine na udržateľnosť daného biznisu a podobne. Akurát tomu zväčša chýba niečo podstatné. Autorom to však prináša vysnívané bohatstvo a publiku? Ak vychádzame z toho, že priveľa zdanlivých možností na výber prináša akurát zmätok, pocity, že niekde mi niečo uniká, rozptýlenosť a povrchnosť a v konečnom dôsledku paralýzu – neschopnosť rozhodnúť sa, zotrvať pri niečom a uskutočniť niečo, tak odpoveď hádam nie je náročná. 90. roky znamenali akýsi vrchol, momentálne sa možno už odohráva dekadencia týchto trendov.
Keďže túžby po šťastnom živote sú v podstate prirodzené a silné, tak v ostatných pár desaťročiach vznikol celý priemysel pozitívneho myslenia, ktorý ešte navyšuje nedosiahnuteľné očakávania.
Ako a kam sa až môže vyvinúť gýčový „self-help priemysel“ ukazuje jeho možno najbrutálnejší nový výhonok , ktorý som objavila v podobe prudko osvetového filmíku s názvom The Secret – Tajomstvo. Jeho posolstvom je, že vlastne môžete dosiahnuť všetko, čo chcete, stačí mať zámer a dobre sa sústrediť, lebo veď myšlienka je silný nástroj a tí, čo vďaka tomu ešte nie sú milionári alebo nemajú železné zdravie, majú proste iba tú smolu, že ešte nevideli tento neuveriteľný klenot fašizujúcej „pozitívnej“ propagandy. Prvých päť minút môže človeku s cítiacim srdcom, ktorý ešte nemá úplne vymazaný mozog, pripadať ako celkom vydarená paródia rôznych tých ezoterických, scientologických alebo multilevelmarketingových pseudoguruov. Žiaľ, po desiatich minútach, hoci sa vám to veriť nechce, musíte uznať, že celé je to myslené smrteľne vážne. Hrdinovia „self help“ a príslušných festivalov po celom svete tam poskakujú ako komiksové figúrky a s rečníckym zápalom hodným boľševických agitátorov podľa slávneho plagátu „Ty užé stalsja… (kamunístom, pozitívne mysliacim, bohyňou, čímkoľvek)?!“, kde akýsi pomyselný partizán hypnoticky ukazuje prstom – práve na Teba.
No a tie milióny na hlad, AIDS a ktoviečo ešte zomierajúcich Afričanov, Indov a iných majú skrátka tú smolu, že sa asi zle zameriavali, chabo vizualizovali a hlavne – nikdy sa chudáci o Tajomstve ani nedozvedia, lebo nikdy nebudú mať peniaze na to, aby si tento klenot zakúpili a osvietili tak svoje zatemnené vedomie… ale keďže zväčša nevedia ani čítať, tak by im nepomohla ani prípadná humanitárna akcia, pri ktorej by jej reklamné lietadlo týchto guruov knižné vydanie i DVD pohadzovalo.
Stať sa pozitívnym, nakrúcať vlastný film vlastného života, stať sa tým, čím chcete, dosiahnuť všetko, čo len chcete – je podľa tejto agitky ľahké a jasné ako facka. A znie takmer ako príkaz. Pritom ide o znôšku prízračných psychologických a ešte k tomu manipulatívnych poloprávd, ktoré navodzujú dojem, že úplne všetko sa dá, len treba chcieť a všetko závisí len a len odo mňa. Skrátka, „egotrip“ ako vyšitý. Keď navštívite webstránku, tak tam už fičí kompletné marketingové portfolio vrátane The Secret tričiek, suvenírov, knižiek a kadejakých iných cetiek s prísľubom, že ďalšie budú pribúdať. Nekritický konzument, ktorým je často priemerne až podpriemerne subjektívne šťastný človek, teda skôr nešťastný a so životom nespokojný, je presviedčaný, že všetky jeho túžby boli zatiaľ nenaplnené iba preto, lebo nepoznal Tajomstvo. A tak bude afirmovať ako divý, kresliť si mince a dávať ich do peňaženky, strihať si na youTube filmík svojho ideálneho života a prehlbovať pocity svojej neschopnosti a obviňovať sa, že to všetko nerobí s dostatočným zápalom a že stále sa niekde vnucujú negatívne myšlienky, keďže výsledok stále nikde.
Oveľa väčšie, pokornejšie a realistickejšie tajomstvo však obsahuje veľmi stará indická múdrosť. Hovorí o tom, že ak čokoľvek robíme, o čokoľvek usilujeme, v hre sú vždy štyri faktory:
Yatnam – základné konceptuálne úsilie, keď musíme premyslieť, uvedomiť si, naplánovať, čo chceme
Prayatnam – musíme vyvinúť úsilie v správnom smere, teda vykonať nejakú prácu
Kalam – čas, ktorý na to potrebujeme
Deivam – osud alebo šťastie (v zmysle mať šťastie, nie byť šťastný)
Prvé tri veci môžeme ovplyvňovať a plánovať sami. Štvrtú nemôžeme. Vyplýva z toho, že môžeme mať talent, môžeme robiť všetko najlepšie ako vieme, ale ak nám nepraje osud či šťastie, nedá sa nič robiť, veľký úspech sa jednoducho nedostaví a treba to brať realisticky a netrápiť sa tým zbytočne ako trucovité dieťa. Môžeme ostať spokojní, lebo vieme, že sme urobili najlepšie, čo a ako sa dalo. V buddhizme sa tomu hovorí neľpieť na výsledkoch svojich snažení. Na druhej strane, ak sa spoliehame iba na dobrý osud alebo šťastie a neurobíme tri prvé veci, tiež nás to ďaleko neposunie. No a ak sa zídu všetky štyri faktory, naše úsilie bude naplnené.
A tiež z toho vyplýva, že naše subjektívne šťastie a spokojnosť nemôžu závisieť od toho, či naplníme každú našu túžbu a ideálny plán. Spočíva skôr v tom, čo urobíme s tým, čo máme, ako prežijeme a naplníme to, čo nás postretne.
Ako teda vlastne charakterizovať šťastie? Žeby klasická muška jenom zlatá? Najbližšie bude asi stav tichej radosti, potešenia bez prítomnosti túžby. Môže to byť okamih, záblesk, ktorý si zväčša uvedomíme až ex post. Ale ako akýsi spodný prúd môže byť aj trvalý. Pokiaľ, ako hovorí súčasný Dalajláma, dokážeme kultivovať najväčšiu prekážku šťastia, a to našu rozptýlenú myseľ. Potom môžeme prekonávať nedostatok súcitu a nadbytok konfliktných emócií ako sú závisť, strach a hnev. Ktoré je však v každom prípade dobré priznať si, prijať ich, dovoliť im existovať v nás a dať im šancu, aby sa premenili na niečo iné, lebo predsa predstavujú nesmierne silnú energiu, ktorá sa dá využiť aj konštruktívne.
Egoizmus alebo altruizmus?
Tak trochu sa predpokladalo, že teda tí, čo sú už za vodou – šťastní, blažení, teda tí úplne najspokojnejší, musia byť v podstate egoistickí, a naopak tí, čo sú tiež šťastní, ale trochu menej, sú na tom morálne lepšie. Predovšetkým ale treba objasniť, že v tomto prípade sa pod blaženými nerozumejú nejakí idealizovaní a realizovaní duchovní majstri, ale jednoducho ľudia, ktorí buď svojou prirodzenou náturou alebo vďaka čomukoľvek sa nachádzajú v stave istej trvácnej blaženosti, ktorá existuje ako akýsi spodný trvalý prúd pod prechodnými vlnami bežných pocitov a emócií aj negatívneho charakteru. Blaženosť (anglicky bliss, v sanskrite ananda) nie je stav charakterizovaný trvalo tupým – blaženým výrazom a neotrasiteľným slepým optimizmom. Vo vrcholnom štádiu je to skôr skutočne „vytrženie“, ťažko popísateľná skutočnosť, a v každodennom stave je to skôr tichá radosť či spokojnosť s vecami, ako sú, s jemným, ešte spodnejším prúdom akejsi melanchólie.
Veľké štúdie sa venovali výskumu, ako sú na tom blažení, teda tí najšťastnejší z nás a ako spokojní. Pričom spokojní sú tí, čo sú o niečo šťastnejší ako priemer. Ukázalo sa, že blažení sú politicky menej alebo vôbec nie sú angažovaní. To nebolo veľmi prekvapujúce. Veľkým prekvapením však bolo, že blažení úplne prevažovali nad menej blaženými, čo sa týka nezištnej ochoty poskytovať svoj čas, energiu a čokoľvek na altruistické účely, na dobrovoľníctvo. Ukázalo sa, že takéto aktivity majú menej do činenia s prácou alebo s naprávaním niečoho, čo nefunguje, a viac do činenia s láskou a intimitou, teda na prvý pohľad s nepraktickými a nepragmatickými vecami, ktoré však vyžadujú vysoký stupeň nesebeckosti.
To je zaujímavé zistenie, lebo práve dobrovoľníctvo sa považuje za jeden z hlavných konštitučných faktorov subjektívneho šťastia. Teda, ak sa začnete venovať dobrovoľníctvu, urobí vás to šťastnými. A zároveň tí, ktorí už šťastní sú, inštinktívne vedia, čo zmysluplného treba robiť a že to naozaj treba robiť – ale motívom pritom nie je púhy zmysel pre povinnosť alebo nejaký morálny imperatív zvonka ako napríklad náboženské prikázanie.
A čo nás robí nešťastnými?
Predovšetkým honba za šťastím. Taká honba – a podniká ju nemálo ľudí – je iba ďalšia tvár perfekcionizmu. A ten ešte nikoho neurobil šťastným. Ale chorými urobil už mnohých. Všetci ste asi už niekedy stretli tých upachtených snaživcov, čo sa neustále usilujú o akési chimérické sebazdokonalenie – mať na všetko odpoveď, vysvetlenie, jesť absolútne zdravo a nanútiť to väčšine obyvateľstva, alebo žiť cnostne podľa vlastnej chiméry a nanútiť to väčšine obyvateľstva, alebo neustále sa čistiť – či už fyzicky alebo „energeticky“, byť presvedčený, že okolo sú samé energetické vysavače – a to najmä tí, ktorým sa tak úporne snažia pomôcť. Potom takíto terapeutickí „machri“ ležia celí vyčerpaní a vzdychajú, aké je to s tým svetom hrozné a s akými temnými silami musia bojovať…
Ďalej je to porovnávanie sa s druhými a čuduj sa svete, všetko to, čo vlastne považujeme za výdobytky modernej civilizácie a toho nášho spôsobu života. Nekonečné možnosti výberu a zdanlivá sloboda, ktorú to prináša. Lebo skutočná sloboda je daná skôr možnosťou, ale najmä schopnosťou rozhodovať sa o svojich reakciách na situácie, ako možnosťou rozhodovať sa, či si kúpim túto alebo inú značku niečoho. Výskumom sa už tiež prišlo na to, že ak sa máme rozhodovať medzi dvoma či piatimi vecami, je to ešte fajn. Ale keď máme celé regály na výber, tak psychika začína mať problémy.
Tak isto už vyššie spomínaná návykovosť na krátkodobé potešenie či vzrušenie. Dali by sa sem zaradiť aj vyznavači zvýšeného adrenalínu: ktorí víkend čo víkend potrebujú svoju dávku ohrozenia života. Alebo ľudia, už pravidelne vyžadujúci svoju dávku pobytov v nákupných centrách. Obe vášne, pokiaľ sa nestretne dvojica rovnako postihnutých, vraj výrazne prispievajú k rozpadu manželstiev a partnerstiev. A tie, ako sme už tiež spomínali, skutočné šťastie práveže vytvárajú.
Ďalšia vec – cestovanie za prácou. To, že najmä vo väčších mestách trávime niekedy aj hodiny presunmi z domu do práce a naspäť. Dlhý čas strávený prepravovaním sa či už v autách alebo v hromadnej doprave prináša nepríjemný styk s druhými ľuďmi, a teda nadmerný a ešte k tomu pravidelný stres a obmedzuje prínosnejší spoločenský styk – priateľské posedenia, styk s rodinou… Na Harvarde dokonca vyrátali, že každých desať minút strávených prepravovaním sa znižuje všetky ostatné formy sociálneho styku o desať percent. To je logické – po takých zážitkoch sa nám obyčajne dlhší čas nechce nikam ísť a nikoho vidieť. Podľa výskumníkov riešením nie ani cestovanie do práce bicyklom. Riešením by bolo vytvoriť také štruktúry, ktoré umožnia pracovať z domu, kde rodina môže byť pokope a navyše z prostredia, kde máme svoje stabilné sociálne okolie – priateľov, kluby…
Právo na melanchóliu
No a nakoniec som si nechala autora, ktorý má úplne radikálny názor na súčasný trend. Profesor anglistiky na Wake Forest University, Eric G. Wilson vo svojej knihe Against Happiness (Proti šťastiu) tvrdí, že momentálne spoločnosť pracuje na vyhladení veľkej kultúrnej hnacej sily – melanchólie. To, že melancholická nálada alebo u niekoho celoživotné prevládajúce melancholické naladenie je normálna vec a dokonca často prínosná, potvrdzujú napokon aj psychologické zistenia. Kreativitu napríklad nepodporuje ani tak eufória, ako skôr trocha smútku. Toto je, pravda, tematický terén, na ktorom sa vždy dobre vybláznili všetci senzáciechtiví. Nie, nie je pravda, že skutočné umenie vytvorí len človek na pokraji samovraždy alebo v bežnom živote nepoužiteľný blázon. A nie je ani pravda, že človek na pokraji samovraždy alebo v bežnom živote nepoužiteľný blázon nemôže vytvoriť veľké umelecké dielo.
Pri našej téme sa však nezaoberáme umeleckou kreativitou, ale tou, ktorá robí náš život jedinečným a ak chýba, tak náš život sa môže stať prázdny, nudný a nenaplnený.
Psychológ Ed Diener i literát Eric Wilson hovoria o tom, že len vtedy, ak prijmeme aj smútok do svojho života, máme nádej, že dosiahneme plné človečenstvo. Navyše, práve vtedy, keď sme mierne negatívne naladení, lepšie analyzujeme situácie, sme kritickejší a ľahšie nachádzame nové riešenia.
V eufórií a skvelej nálade môžeme dostať kopu nemenej skvelých náhlych nápadov. Je celkom fajn urobiť si práve vtedy taký súkromný brainstorming. Ale je fajn zrevidovať ich, až keď budeme pokojnejší, melancholickejší a vtedy dokážeme ľahšie prejsť k realistickejším plánom a činom.
Smútok okrem toho obsahuje obrovský uvoľňujúci potenciál. Poddať sa mu občas úplne, nechať slzy len tak tiecť, prípadne od hnevu občas rozmlátiť pár zbytočných pohárov má za následok neuveriteľné oživenie…
Wilson ďalej argumentuje, že ak sa naše túžby upnú len na dosahovanie šťastia a na to, ako sa rýchlo zbaviť menej príjemných stavov, tak začíname ignorovať prirodzené rytmy celého bytia – striedanie dňa a noci, temnoty a svetla, radosti a smútku… A to by pravdepodobne bola cesta skôr do nešťastia ako skutočného šťastia.
Nuž, neostáva iné, len veriť, že tento najvlastnejší rytmus života sa nepodarí narušiť, aj keby sme sa veľmi snažili. A že si často budeme opakovať mantru „všetko s mierou a všetko do času“.