Tibetské misy
Spievajúce misy
Nina Jassingerová/pre časopis Wellness
Skvelé využitie nachádzajú v rámci muzikoterapie, zvukovej terapie v rámci gongového kúpeľa.
Objednávky na samostatný gongový kúpeľ alebo na GongShiatsu: ananda@ananda.sk (Nina Jassingerová)
O ich pôvode a určení sa nevie takmer nič. Hoci sú dnes populárnou súčasťou ezoterickej scény, čajovní alebo najrôznejších možných aj nemožných terapií, ale aj ako súčasť hudobného koncertného života či muzikoterapie, v spisoch, ktoré sa zaoberajú rituálnou hudbou Tibetu, sa o nich nenachádza vôbec nič. Ba čo viac, misy ani nie sú tibetské. Fakty však nikdy nebránili ľudskej tvorivosti a imaginácii a v tomto prípade nezabránili ani viac ako úspešnému ťaženiu spievajúcich mís Západným svetom. Tento vzostup začal v 80. rokoch minulého storočia a dnes sú ich popularita, legendy a mýty natoľko rozkošatené, že novovznikajúce ázijské továrne nestíhajú dodávky.
Ale poďme po poriadku. Asi najrozsiahlejšie informácie sme našli u Franka Perryho, ktorý sa misami seriózne zaoberá asi od 60. rokov minulého storočia a cituje na svojich stránkach viaceré autetnticky pôsobiace zdroje a nie je zbytočne mytologicky tvorivý. Lebo popravde, nech je to s misami v skutočnosti akokoľvek – či tam nejaké skryté učenie je alebo ani nie – faktom ostáva, že ich zvuky pôsobia naozaj magicky, upokojujúco, harmonizujúco. A je tiež jedno, či im človek načúva na koncerte, alebo s nimi experimentuje v intimite svojho súkromia.
Nazrime teda najskôr na
Hudbu v kultúrnom kontexte Tibetu
V prehistorickej dobe bol pre Tibet charakteristický šamanizmus severného a stredoázijského typu. Z neho sa vyvinul bon, tibetské národné náboženstvo, ktorého prvky prežívajú dodnes. V 8. storočí n.l. sa Tibet stal dominantnou vojenskou silou Strednej Ázie. Zo severnej Indie prevzal mahájánový a tantrický buddhizmus a tiež guptovskú abecedu, čo umožnilo vznik tibetského písomníctva. Spočiatku, v 7.-13. storočí ho tvorili indické preklady. V stredoveku sa tantrický buddhizmus výraznejšie premiešal s miestnym bonom. Takto vznikala jedinečná a nezávislá tibetská kultúra, ktorá fungovala v rámci feudálnej teokracie a tibetské umenie získalo jedinečné formy a štýl.
Širšia kultúrna oblasť etnického Tibetu nebola a vlastne ani nie je ohraničená súčasnou politickou hranicou, ale zahŕňa aj časť čínskej provincie Sečuan, Kansu a Junnan, z indickej strany Ladakh, Lahul a Spiti, z juhu zase Bhutan, Sikkim a časti severného Nepálu, regióny Šerpa a Tamang na východe Nepálu a zasahuje aj najvzdialenejší severozápad Assamu.
Hudba bola vždy dôležitou súčasťou života všetkých Tibeťanov, nielen v rámci náboženských rituálov. Mnísi muzicírovali pre Buddhu a božstvá, iní ľudia zase spievali pri práci aj pri oddychu. Pri mnohých hudobných formách či už rituálnych alebo oddychových bol ich neoddeliteľnou súčasťou aj tanec, podobne ako divadelné formy pri rituáloch a pri vzdelávaní.
Tradície Bonu prežili najmä vo východnom Tibete. Obsahujú rôzne rituálne praktiky ako je vyháňanie duchov, veštenie, upokojovanie hnevlivých božstiev, ale aj prepracované učenie, ktoré človeku umožňuje najvyššiu duchovnú realizáciu. Nemá dnes veľa prívržencov, ale napriek tomu patrí medzi veľké mysticko-filozofické systémy.
Bonpovia odvodzujú svoj pôvod od Tonpu Šenraba Miwoče, ktorý podľa nich dosiahol osvietenie stáročia pred historickým Buddhom Šakjámunim. Šenrab podľa ústnej tradície prišiel do Tibetu v časoch, keď tam ešte praktizovali zvieracie obety a usúdil, že miestni obyvatelia nie sú ešte pripravení prijať vyššie učenia bonu, a tak začal učiť štyry Cesty „príčin“ namiesto úplnych piatich Ciest „plodu“. Tieto nižšie učenia sa zaoberajú posilňovaním vzťahov so strážnymi duchmi a prírodou, vyháňaním zlých duchov a odstraňovaním negativity. Učil aj praktiky očisty dymom a pokropením a zaviedol modlitebné vlajočky ako spôsob posilňovania pozitívnej energie.
Šenrab prišiel zo západu z krajiny Tazig, teda miesta, ktoré sa nachádzalo v starovekej Perzskej ríši a priniesol bon do severozápadného Tibetu a oblasti okolo hory Kailás. Odtiaľ sa Bon rozšíril do ostatného Tibetu a posvätné texty boli preložené do tibetštiny. Najstaršie dokumenty sú z 10. storočia, ale ústna tradícia je oveľa staršia. V 14. storočí sa v rámci reformácie zblížil bon so základnými líniami tibetského buddhizmu, takže nastalo isté preľnutie tantrického buddhizmu a šamanských praktík, ktoré zahŕňali aj hudobnú a zvukovú kultúru týchto loveckých spoločností, praktikujúcich šamanizmus.
Bon a buddhizmus sa teda prelínajú aj v oblasti zvuku či hudby. Napríklad siedma z deviatich ciest realizácie je spoločná pre buddhizmus i bon – je to cesta čistého zvuku. Tak isto prax dzogchenu je spoločná pre bon a najstaršiu buddhistickú líniu Nyingmapa. Dzogchen znamená veľká dokonalosť (v zmysle dokončenosť alebo zavŕšenie). Tým pádom zdieľajú aj základné doktríny, ako je koncept nestálosti a prázdnej povahy javového sveta, a idea existencie transcendentálneho stavu alebo osvietenia, ktorý sa dá dosiahnuť meditáciou, skúsenosťou, prostredníctvom zážitku, rituálnej praxe a intelektuálneho štúdia.
V rituálnej hudbe nachádzame inštrumentálnu hudbu i spev. V rámci bonu sa používali flauty a trúbky vyrobené z ľudských kostí. Hlavnými nástrojmi sa však stali buddhistické bubienky, zvončeky a roh.
Keď však bonpo hrá na svojom bubne, mentálne akoby lieta na koňovi alebo jeleňovi, ktorí ho dokážu vyniesť na najvyššiu úroveň bytia – teda z druhého – pozemského alebo stredného sveta do tretieho, najvyššieho sveta, teda do extázy, kde môže komunikovať s božskou úrovňou (tú môže symbolizovať slnečný vták alebo drak alebo orol).
Už sme spomínali, že tibetský buddhizmus je formou mahájánového buddhizmu, ktorý sa synkreticky zmiešal s tantrizmom v Indii a s bonom v Tibete. No a v tejto forme, ktorá nie je asketická, teda nie je založená na praxi odriekania, hrala hudba vždy podstatnú úlohu na ceste k duchovnému osvieteniu. Hudba v tomto koncepte pripravuje myseľ na prijatie pravdy, ktorá ako jediná pomôže človeku prekonať nesprávne poznanie a z neho vyplývajúce životné utrpenie, a vyslobodiť ho z inak nevyhnutného kolobehu života a smrti. Hudba odráža ako transcendentálnu pravdu bez formy, tak aj prechodný svet foriem, ktorý je od nej neoddeliteľný. Využíva sa na rôznych úrovniach – ako pomôcka pri meditácii, pri uctievaní a komunikácii s božstvami a pri kultivácii zvláštnych vhľadov a síl.
Hudba v tibetských kláštoroch sa pohybuje na škále od hlasných zvukov orchestra až po jemné unisonové spevy, ktoré vytvárajú pocit prechodu z časovosti do bezčasia, od melódie do jednoliateho zvuku a od zvuku do ticha. Je to tonálne vyjadrenie prechodu do sveta bez foriem, ktorý buddhisti považujú za skutočnú povahu reality.
Tajný život mís
Tzv. žobrácke misy sa spomínajú ako súčasť majetku praktizujúceho mnícha, ale tie mali byť zhotovené zo železa alebo ocele, takže sa nezhodujú s tými, ktoré dnes na Západe vzbudzujú taký záujem. A obetné misky nachádzajúce sa na buddhistických oltároch majú zase iný tvar ako tieto „spievajúce misy“. No a ani v záznamoch tibetskej rituálnej hudby sa nenachádza nijaká zmienka o misách. Na rozdiel od iných známych tibetských rituálnych zvukových nástrojov ako sú rituálne zvony, zvonkohry, gongy a podobne… A ani od samotných lámov, či už v Tibete alebo v exile, sa nedá veľa dozvedieť, hoci paradoxne sa vonkajší svet začal z prvej ruky viac dozvedať o tradičnom tibetskom umení a teda aj hudbe „vďaka“ čínskemu drancovaniu, ktoré začalo v roku 1959 a dodnes úspešne a nerušene pokračuje, ba priam sa završuje. Tibetskí utečenci odvtedy na úteku rozpredávali takmer všetko, čo mali, no a medzi tým aj tieto misky, o ktorých sa však vedelo iba to, že slúžili na jedlo a na žobranie.
Spievajúce misy majú rôzne tvary a formy, takže vydávajú rôzne zvuky. Iné misy zase môžu byť podobné čo do formy, ale majú iné akustické vlastnosti. O skrytých alebo predpokladaných skrytých náukách o spievajúcich misách sa nevie takmer nič, takže posledných asi 25 rokov majú v tejto oblasti rôzni západní ezoterickí záujemci, autori a „duchovní učitelia“ voľné pole pôsobnosti a nádherné prázdne formy mís akoby potvrdzovali onú buddhistickú predstavu o prázdnej podstate, ktorá obsahuje nekonečné možnosti.
Randall Gray napríklad žil v Himalájach desť rokov a z toho osem rokov darmo hľadal niekoho, kto by mu o týchto nástrojoch mohol niečo povedať. Napokon mu jeho tibetský švagor pomohol nájsť Lamu Thubtena Lobsanga Leche, ktorý pôvodne pochádzal z kláštora v Drepungu. Podľa Lecheho „žije“ spievajúca misa za palácom 5. dalajlámu v Drepungu, a jeho trón sa nazýval dom spievajúcej misy. Iný a starší mních zase povedal, že spievajúca misa pochádza z Indie a predchádzajúci Buddha ju používal ako žobraciu misku. Keďže podľa buddhizmu existoval v minulosti celý rad buddhov, tak ďalší sú na ceste a zaujímavé hádam je, že ten najbližší má byť Buddha Maitreya, pričom práve Maitreya znamená „harmonická rezonancia“. Vždy 15. júla mnohí Tibeťania navštevujú túto spievajúcu misu v Drepungu a obetujú jej.
Misy sú podľa rôznych zdrojov vyrobené buď z piatich, siedmich alebo deviatich kovov. Podľa legiend je jedným z nich meteorické železo, ktoré môže za ich unikátny zvuk. Predpokladá sa totiž, že meteority, ktoré sa nachádzajú v Tibete, prešli tenšou vrstvou kyslíka, a tak sa v nich železo tak veľmi nespálilo. Preto majú tieto meteority iné vlastnosti ako tie z nižších zemských polôh.
Tibetológ Alain Presencer povedal Frankovi Perrymu v r. 1982, že duchovný poradca súčasného Dalajlámu pátral po informáciách o spievajúcich misách a našiel toto: Misy pravdepodobne súvisia s uctievaním Ohňa. Pochádzajú z veľmi raného obdobia tibetských dejín a neskôr ich uchovávali v lamasériách. Uctievali ich, ale už nevedeli presne, na čo pôvodne slúžili. Ich pôvod siaha zrejme k veľmi uzavretej primitívnej a animistickej sekte blízkej bonu, ktorá uctievala Oheň. No a uctievači Ohňa sa obyčajne spájajú s pôvodnými obyvateľmi Nepálu, ktorí sa nazývajú Newarovia.
Potom sa misy používali pri meditácii a na astrálne cestovanie. Zvuk vnímali ako vystupujúci z misy von, točiaci sa okolo sveta a potom vstupujúci naspäť do nej. Takto s jej zvukom mohol cestovať aj meditujúci.
Misy sa dostali do Tibetu Hodvábnou cestou a tam sa používali na jedlo a žobranie. No a niektorým Tibeťanom sa podarilo preniknúť pritom aj do tajov ich zvukov.
Keď sa lamu Ješe Dordžeho v Dharamsale pýtali na spievajúce misy, nepovažoval ich za veľmi dôležité a ešte aj keď žil v Tibete, nevidel ich tam veľa. Myslí si, že sú skôr čínskeho pôvodu a nepovažuje ich za integrálnu súčasť tibetskej duchovnej praxe.
Perry však uvádza, že sám dostal veľmi vzácnu a starú „hovoriacu misu“ od veľkého dzogchenového majstra Dilgo Khjence Rinpočeho.
Ďalším zaujímavým zdrojom informácií je maďarský záujemca o šamanizmus Joska Soos, ktorý žije v Nizozemsku a ktorého lamovia identifikovali ako niekoho, kto by mal pracovať so zvukom, ak chce podporiť svoj duchovný vývoj. „Vzali ma do malej izby a tam boli misy. Počúval som ich. Potom mi nejaké misy darovali. Mal som sa len ponárať do ich zvukov. Robil som to veľmi pozorne a nijako som sa nesilil. Pomaly mi to došlo. Celý vesmír sa otvoril. Lamovia používajú tieto misy iba v tajných rituáloch a narábajú s nimi iba uznaní majstri zvuku. Naučili sa, ako správne spievať rituálne piesne a hrať na rituálnych nástrojoch. Misy používajú iba v tajnosti a iba sami pre seba, nikdy nie pred publikom a dokonca ani nie pre ostatných mníchov. O rituáloch alebo spievajúcich misách sa nesmie hovoriť. A to preto, že znalosť učenia o zvukoch znamená veľkú silu. Dovoľuje cestovať bez pohnutia. Dá sa tak dostať do kontaktu s planétami a ich duchmi, s podzemným kráľovstvom Aghartou a pozemským centrom nesmrteľných, Šambalou. Ak sa spýtate lamu so spievajúcou misou v rukách, či je pravda, že sa používajú na psychické, psychologické a fyzické účely, iba sa usmeje a povie: „Možno…“ “
Neprekvapuje teda, že sa zistilo, že jedinečné zvuky mís dokážu vyvolať mozgové alfa vlny okolo 8-12 herzov, ktoré sú charakteristické pre stavy meditácie a kontemplácie. Môžu spôsobiť isté rozšírenie vedomia a pomôcť tak prekonať dualitu vstupom do tantrickej jednoty zvukovo-vibračnej rezonancie. Pomocou týchto nádherných mocných zvukov môžeme zasiahnuť srdce a ponoriť sa do celku nášho duchovného bytia počas meditácie a presiahnuť tak púhe mentálne cvičenie. Lebo myseľ sa ľahšie poddá pri zvuku ako pri myšlienkovej koncentrácii.
Napokon, súčasťou jogy je aj nada joga, ktorá sa zaoberá nepočuteľnými a počuteľnými zvukmi, takže niektorí jej praktici sa zaoberajú zvukmi a niektorí sú koncertní hudobníci. Lámovia zrejme uprednostňovali prácu so zvukom pomocou spievania či recitovania mantier. Podľa niektorých lámov existujú aj texty, ktoré sa venujú zvukom a aj práci s misami, ale len zopár ľudí ich dokáže čítať alebo rozlúštiť.
Astrologické súvislosti
Niektorí súčasní ezoterickí autori sa pokúšajú tlmočiť kvality mís prostredníctvom astrologických korešpondencií medzi planétami a kovmi, ktoré sa k nim kedysi zvykli priraďovať, a z ktorých sa aj vyrábali tieto misy. O kovoch sa predpokladá, že sú mimozemského pôvodu, a tak sa považujú za poslov z mimozemských oblastí.
Väčšina mís je možno vyrobená len z piatich kovov, čo by zodpovedalo rôznym päťkovým systémom v tibetskom buddhizme – piatim dhyani buddhom, piatim dákiní, piatim čakrám, päťvrstvovej konštrukcii stúp, piatim smerom mandaly atď., zatiaľ čo zvláštne misy môžu obsahovať ešte zlato a striebro navyše. Číňania majú päť planét pre päť elementov, hinduisti majú systém siedmich čakier a tiež deväť planét, ktoré sú zároveň hinduistickými božstvami.
Sedem kovov, z ktorých sa podľa niektorých škôl skladajú misy:
Zlato – Slnko- Lev
Streibro – Mesiac – Rak
Ortuť – Merkúr – Blíženci/Panna
Meď – Venuša – Býk/Váhy
Železo – Mars – Baran/Škorpión
Cín – Jupiter – Strelec/Ryby
Olovo – Satrun – Kozorožec/Vodnár
Hovorí sa však aj to, že tieto kovy sa v misách môžu nachádzať iba ako stopové prvky a aj to len v určitých individuálnych miskách. Misy sa totiž líšia aj farbou, ktorá závisí od kombinácie a množstva kovov. Metalurgická analýza v British Museum určila 12 prvkov: striebro, nikel, meď, zinok, antimón, cín, olovo, kobalt, bizmut, arzén, kadmium a železo.
Misy dnes
Tibetské spievajúce misy, hoci ani nepochádzajú z Tibetu a možno ani pôvodne neboli spievajúce alebo neslúžili nijakým zvláštnym účelom, majú od 80. rokov minulého storočia za sebou viac ako úspešné ťaženie západným svetom konzumnej ezoteriky, zvukovej terapie, new age hudby – prevažne nepočúvateľnej, ale v ojedinelých momentoch skutočne nádhernej a inšpiratívnej, alebo jednoducho ako individuálny nástroj pokojnej meditácie. Medzičasom ich môžete stretnúť kdekoľvek – od koncertných pódií po kozmetické a masážne salóny (možno aj erotické, ale tam sme momentálne neskúmali…).
Dopyt po nich dnes prevyšuje ponuku. Starožitnosti, ktoré Tibeťania po invázii a pri útekoch z Tibetu popredávali kvôli živobytiu, ako aj tie, čo pri drancovaní nakradli a popredávali Číňania, sa pomaly minuli. To, čo je dnes k dispozícii, sa už väčšinou vyrába v továrňach. Pravda, pokiaľ sú misy z Nepálu alebo Indie, tak aj továrenská výroba je prevažne založená na ručnej práci. Natrafiť však na originálnu tibetskú misu-starožitnosť by bola úplna rarita. Obchodníci s „tibetskými misami“ pomerne dosť investujú do ich kvality a mnohí už dnes vlastnia manufaktúry v rôznych krajinách Ázie.
Informácií o misách je, ako sme videli, pramálo a aj ich dôveryhodnosť nie je jasná. Keďže sú však misky voľne k dispozícii, nič nebráni našej tvorivosti a intuícii, aby sa spojili s inšpiratívnym objektom, a aby sme bez zbytočných hlúpostí a špekulácií načúvali archaickým zvukom mís pre číru radosť, potešenie a upokojenie. A možno nás svojím spevom spoja aj s niečím podstatným.
Misy na súčasnom trhu možno rozdeliť na:
Staré tibetské – raritný artikel
Nové misy z Indie, Nepálu a Assamu – ručná práca alebo strojová výroba
Krištáľové misy – silikónové ako vedľajší produkt počítačového priemyslu
Japonské misy strojovej výroby, ktoré majú veľmi čistý zvuk a vysokú estetickú kvalitu
Planetárne misy – ručne vyrábané a presne naladené
Misy vo forme chrámových zvonov – varianta
Každá misa má príslušnú paličku, ktorou sa zvuk vyludzuje buď úderom alebo vytrvalým trením po okraji. To druhé vyžaduje istý cvik, kým hráč dosiahne dlhý spevný tón.