História homeopatie
Koncom 18. storočia objavil lekár z Lipska, Samuel Hahnemann zákon podobnosti, ktorý je hlavným pricípom homeopatickej liečby.
Bolo to v tom istom čase ako Angličan Edward Jenner na rovnakom pricípe podobnosti zaviedol očkovanie.
Tento zákon hovorí, že liek môže vtedy vyliečiť chorobu, ak v organizme zdravého človeka vyvolá symptómy veľmi podobné danej chorobe. Takže homeopatovou úlohou je nájsť liek, ktorého pôsobnie je čo najpodobnejšie stavu, v akom sa nachádza klient.
Liečba podľa princípu „podobné lieči podobné“ bola samozrejme známa dávno pred Hahnemannom. Spomína ju už Hippokrates vo 4. storočí pred naším letopočtom. Hahnemann však tento zákon nanovo definoval, keď objavil, že liečivé účinky liekov možno zistiť tak, že sa podajú zdravým ľuďom a nazval tento proces „provingom“, teda skúškou lieku. Hahnemann strávil zvyšok života skúšaním látok rôzneho pôvodu – živočíšneho, rastlinného, minerálneho atď. , jeho nasledovníci v tom pokračovali a pokračujú, a tak dnes máme k dispozícii viac ako 3000 homeopatických liekov.
Hahnemannov ďalší hlavný objav je princíp minimálnej dávky lieku, teda jeho podávanie vo veľmi vysokých riedeniach. Zistil, že riedením a následným trasením na každom stupni riedenia, teda potencovaním, sa účinok lieku zvyšuje. Potencovanie uvoľňuje silu liečivej energie. Dávky homeopatických liekov sú teda najúčinnejšie, keď sa podávajú v najnižších koncentráciách a v najvyšších potenciách.