V liečivých rytmoch Gabrielle Roth
VRÁŤTE SA DO ŽIVOTA TANCOM
„Choďte a pozrite sa do zrkadla! Čo vidíte? Vidíte azda otrávený, prázdny pohľad? Prepadnutú hruď? Falošný úsmev? Ak pred vami nestojí obraz pulzujúceho, vitálneho Ja, stelesnenie prekypujúcej energie a prítomnosti, okrádate sa o dary života.“ Zasiahli vás slová Gabrielle Roth, známej americkej učiteľky tanca, terapeutky, muzikantky, experimentálnej divadelníčky a osobitej filozofky? Tak aj vy zrejme potrebujete aspoň trochu z jej „medicíny“, ktorá spočíva v liečbe duše i tela pohybom v tanečnom rytme.
KTO JE GABRIELLE ROTH?
„Viem to, zažila som to. Rovnako ako vy vídam tisíce duchom neprítomných – na uliciach, v autách, v samoobsluhách – iba siluety v prízračnom svetle žiariviek. Viete sami, že až príliš často ste jedným z nich,“ provokuje Gabrielle Roth vo svojej knihe Mapy extázy s podtitulom Učenie mestskej šamanky (vyšla aj v češtine vo vydavateľstve Radost, Praha 1993). Gabrielle našla vlastné východisko: „Do života som sa vrátila tancom. Naučila som sa hýbať svojou telesnou podstatou, vytancovať sa zvnútra von, nie zvonku dovnútra. A počas tých rokov pozorovania vlastného tela som objavila päť posvätných rytmov, ktoré sú esenciou tela v pohybe, živého tela: plynutie, staccato, chaos, lyrický rytmus, pokoj. Zároveň spodobujú päť prirodzených, životodarných síl: silu bytia, silu lásky, silu poznania, silu vidieť a silu liečiť.“ Svoj recept odporúča každému, kto sa necíti dobre vo vlastnom tele. A keď hovorí každému, tak myslí naozaj každého, pretože na jej tanečné hodiny chodia rôzne skupiny ľudí, vrátane dôchodcov, hluchých, nevidiacich či telesne postihnutých, dokonca aj úplne ochrnutých. „Pokiaľ ti tancuje duša, je všetko v poriadku,“ hovorí Gabrielle a jedna z jej telesne postihnutých pacientiek to dokonale potvrdzuje tým, že keď už nemôže sama tancovať, tak aspoň počúva hudbu a svoj duševný „tanec“ zaznamenáva v básňach.
Gabrielle napísala dve knihy, nakrútila dve videá a s hudobnou skupinou Mirrors vyprodukovala dvanásť CD s hudbou v piatich liečivých rytmoch. Žije v New Yorku, vedie The Moving Centre School v kalifornskom meste Mill Valey a organizuje workshopy, na ktorých učí nových učiteľov tejto životno-tanečnej filozofie. Podľa nej všetky formy tanca, ktoré poznáme, znamenajú imitáciu. Či už je to balet, klasický alebo moderný tanec, všetky sú spútané kritériami dobré-zlé. Liečivým sa však tanec stáva vtedy, keď sa ním necháme viesť. Spoľahnúť sa na vlastné telo, spontánne tancovať z energie, ktorú máme k dispozícii. Čerpať z prítomného okamihu. Byť samými sebou.
NA ZAČIATKU BOLA KRÍZA
Gabriellin manžel, právnik Robert je muzikant a zároveň riaditeľ rodinného hudobného vydavateľstva Raven Recordings, syn Jonathan spolu s mamou vedie tanečné kurzy a workshopy. V jednom rozhovore Gabrielle odpovedala na otázku, kde to všetko začalo, takto: „Tanec som milovala azda od mojich štyroch rokov. Neskôr som ho študovala, najskôr klasický balet, potom moderný tanec. Môj nový pohľad na to, čím môže byť tanec pre človeka, sa začal takmer tragédiou. Moja úporná snaha byť za každú cenu štíhla, ma doviedla až k veľkým zdravotným, nielen telesným, ale aj psychickým problémom. Ako stredoškoláčka som nenávidela svoje telo, ktoré začínalo naberať ženské formy, odmietala som byť dievčaťom. Súviselo to so strachom z vlastnej sexuality, vyrastala som v prísne katolíckej rodine, v ktorej sa sexuálne túžby tela považovali za hriech. Držala som diéty, uhladovala sa až do štádia, keď som prestala mať menštruáciu, dopracovala som sa dokonca až k spirituálnej kríze, keď som sa rozhodovala medzi Bohom a vlastným telom.“ Ako dvadsaťročná odišla z Ameriky do Európy a najskôr sa ako baletka usadila v Nemecku. V krajine, ktorá nebola tak puritánska a moralizátorská, ako tá, odkiaľ pochádzala, sa cítila slobodná a postupne prijala aj svoje telo a rozvíjajúcu sa ženskosť. Odmietla oba extrémy, na jednej strane prísne sledovanie všetkého, čo človek zje a koľko toho vypotí kontrolovaným druhom pohybu, na druhej strane rýchlu mastnú stravu a žiaden pohyb.
Počas pobytu v Európe si Gabrielle zlomila pri lyžovaní nohu a lekári jej povedali, že viac nebude môcť tancovať. Načisto zronená a v depresívnom stave odišla do liečebne v Esalene, kde sa nechala masírovať. Masérka bola taká skvelá, že nakoniec Gabrielle v Esalene ostala. Naučila sa od nej masírovať, sprvu aj ona masírovala pacientov, neskôr jej Fritz Pearls, zakladateľ gestalt-terapie, ponúkol, aby sama začala tancom viesť ľudí k tomu, aby sa cítili vo vlastnom tele dobre. K tancu ju znovu prebudil – bubon. Počúvala raz jeho zvuk, prehovoril k jej duši a začala sa pohybovať v jeho rytme. Začala asistovať Pearlsovi a dopĺňať jeho psychoterapiu svojím pohybom. Napriek neradostnej prognóze lekárov, že už nikdy nebude tancovať, doviedla odvtedy už mnoho ľudí k hľadaniu možností zmien, rastu a spiritualite práve v tanečnom pohybe. „Kto sa dokáže vložiť do tanca, dokáže sa vložiť aj do života,“ pripomína. „Milujem prírodu a dôverujem jej. Stále a stále som fascinovaná hlbokou mystikou, ktorá sa v nej skrýva. A vôbec nemusím vedieť odpovede na to, ako to, že to funguje. Vychutnávam svoj život a to, že som schopná ho vychutnávať. Odmietam sa spolupodieľať na neuróze západnej kultúry, ktorá núti ľudí potláčať city a páchať násilie voči vlastnému telu i duši.“
TELO PREZRÁDZA, AKÉ JE VNÚTRO
Ako prišla na svoj systém piatich rytmov, ktoré znázorňujú rytmy nášho života? „Spočiatku som si len všímala, že sa počas hodín, keď vkĺznem do spontánneho tanca, dostávam do zvláštneho tranzu. Z neho sa postupne kryštalizovalo päť rôznych druhov energií. Začala som to pozorovať, tie rozdielne štádia svojho bytia, od chaosu, v ktorom sa z času na čas ocitne každý z nás, až po pokojný oddych. To isté som videla aj na ľuďoch, ktorí prichádzali na moje hodiny, od detí až po dôchodcov. Niektorí už prišli pokojní, tichí, bez problémov plynuli s hudbou, iní sa hýbali ako drevení, neistí a hektickí v staccate, ďalší vniesli do skupiny chaos. Ich telo prezrádzalo, aké je ich vnútro. Každý človek je vo svojej podstate rytmus a aj každé životné obdobie má svoj prevládajúci rytmus.“
Gabrielle tvrdí, že päť rytmov môžeme vidieť aj vo svetových dejinách. V súčasnosti sa svet zmieta v chaose. Máme za sebou dlhé periódy staccata, počas ktorých bolo všetko lineárne a technicky orientované. Ľudstvo poznalo aj iné, ženské, matriarchálne obdobie svojich dejín, ktoré zodpovedá energii plynutia. Svoj rytmus majú aj krajiny a mestá, napríklad New York je jasný chaos, Havaj pokoj, Kalifornia a Nemecko sú v staccate, Anglicko má v sebe veľa lyrických elementov, ale aj plynutie. Keď človek rozumie rytmom, vníma inak celý svet a rozumie aj jeho premenám. Pretože žiaden z rytmov nie je „dobrý“ alebo „zlý“, každý je jednoducho prevládajúcou energiou v nás. Vášňou či pokojom, poéziou alebo silou.
ALTERNATÍVA TELOCVIKU
Nie je to však jednoduché, stať sa takýmto učiteľom tanca. Každý záujemca musí okrem stoviek hodín odtancovaných s rôznymi učiteľmi absolvovať viacero špecifických workshopov, ktoré vo svojej postupnosti tvoria určitú os osobného rastu, ako napríklad desaťdňový kurz zvaný Cykly/Iniciácia, počas ktorého v sebe odhalí často hlboko potlačené traumy alebo Mirrors (Zrkadlá), ktorý vedie iba samotná Gabrielle. Účastníci sa tu veľmi zblízka zoznámia so svojím egom a jeho rôznymi aspektami i hrami. Je to náročné, ale človek odtiaľ odchádza s hlbokým zážitkom i s oslobodzujúcim pocitom pokory a vďaky.
Na Slovensku metóda Gabrielle Roth zaujala Ninu Jassingerovú. Nina mala tridsaťtri rokov, keď sa po prvýkrát stretla s rytmami Gabrielly Rothovej a hneď ju to chytilo. Sama odjakživa tancuje, už v detstve sa vytancovávala z nepríjemných vecí sama doma, veľmi intenzívne. Milovala pohyb a pritom z hodín telesnej výchovy si odniesla dojem, že je pohybové drevo. Tešila sa, keď sa jej podarilo vybojovať si oslobodenie od telocviku. Dodnes si pamätá najmä na dojem, aký v nej zanechal film Grék Zorba. Mala šestnásť-sedemnásť rokov, bola introvert s pocitom provizória a nenaplneného života. Keď v jednej zo záverečných scén filmu mladý spisovateľ, do seba uzavretý intelektuál požiada živočíšneho Zorbu, ktorý sa necháva viesť inštinktmi: „Teach me to dance! Nauč ma tancovať!“, okamžite pochopila, že ide o iný významový preklad: „Teach me to live! Nauč ma žiť!“
„Pred pár rokmi som mala veľmi zlé obdobie, fyzicky aj psychicky som bola takmer bez energie, dostala som zápal pľúc a nevedela som sa z neho vyhrabať, nasledovali problémy s chrbticou a iné zdravnotné nepríjemnosti. Šla som k bioenergetičke, aby som získala aspoň nejakú silu na nejaký aktívny čin. Hoci dnes sama praktizujem v rámci alternatívnych metód, stále som presvedčená, že terapeut za človeka nič nevyrieši, ale môže a má mu pomôcť, jemne ho sprevádzať a „nakopnúť“ k vlastnému činu, ktorý vedie ku skutočnej liečbe. Človek musí sám chcieť zmeniť to, čo nefunguje, alebo čo ho vedie nesprávnym smerom. Ja som začala tým, že som sa prihlásila na workshop Idy Kelarovej, no os workshopu tvorilo práve 5 rytmov Gabrielle Roth a to skutočne zmenilo môj život“, hovorí Nina. S Idou vtedy spolupracoval Angličan Ya` Acov Darling Khan, člen fakulty Moving Centre School, dnes riaditeľ európskej pobočky školy, s ktorým cvičili a pri hudbe tancovali neuveriteľným spôsobom, zvliekali sa z kože, prechádzali všetkými možnými emóciami, vzťahmi, minulými zraneniami, a tie sa niekde za hranicou únavy uvoľňovali, otvárali a následne hojili.
Nina odvtedy v rámci možností navštevuje workshopy 5 rytmov v zahraničí a pred 6 rokmi začala organizovať workshopy na Slovensku s autorizovanými učiteľmi z Holandska. Vedie aj tanečné podvečery, na ktorých sa počas dvoch hodín tancovania dá urobiť celotýždenná „očista“ psychiky i tela. „Mojou túžbou je stať sa učiteľkou piatich rytmov. Pomaly sa pohybujem smerom k tomuto cieľu, tancujem, žijem. Učiteľský kurz je veľmi drahý, cesta ku Gabrielle Roth, ktorá si chce svojich nasledovníkov vychovať sama, tiež. Verím však, že sa mi to podarí. Považujem túto metódu za veľmi prospešnú, s piatimi rytmami sa dá totiž úspešne pracovať naozaj s úplne každým. Jednak je to skvelá psychohygiena i fyzický tréning pre kohokoľvek a jednak obrovská pomoc napríklad aj pre chorých na rakovinu, starých ľudí, ktorí už strácajú zmysel života a ktorým treba ukázať, že život v každom veku má svoju krásu, alebo jednoducho pre tých „bežne derpimovaných“. Päť rytmov vynikajúco vplýva na zdravotný stav, na celkovú životnú pohodu. Je to nachádzanie slobody a radosti zo života. Efekt je, samozrejme, výrazne liečivý.“
Nina sa ešte raz vracia k téme radosti z pohybu u detí: „Myslím, že je veľa detí, ktoré ostávajú na celý život poznačené neúspechom na hodinách telesnej výchovy, ktorý im znechutí pohyb namiesto toho, aby ich naučil ho milovať. Nič proti výkonnostným a kolektívnym športom, ak to niekoho baví, tak prečo nie. Ale nie sme všetci rovnakí.“ Nie každý chce hádzať guľou či robiť „kolenotoč“. Minimálne pre časť mládeže by bol práve tanec perfektnou alternatívou obávaných výkonnostných disciplín, viedol by ich k hravosti, (ktorá na dnešných hodinách telocviku, ale aj v živote väčšinou chýba) a naučil by ich aj lepšiemu držaniu tela.
TEACH ME TO LIVE!
Iniciácia, tento desaťdňový cyklus uvedenia do piatich rytmov, ostal pre Ninu nezabudnuteľným zážitkom: „Program Iniciácie delí život na päť jeho cyklov, od prednarodenia až po smrť. Ťažko sa však popisuje čosi, čo treba prežiť osobne. Napríklad, keď sa učíte „na vlastnom tele“ chápať rodičov, s ktorými máte konflikty. Na vlastnom tele, to znamená, že tancujete vlastnú matku, ktorá práve prišla uťahaná z práce, s rukami vyťahanými od nákupov a jej deti, teda vy, od nej chcú, aby bola milá, chápavá, vypočula ich a venovala sa im. Vtedy neomylne precítite, čo vaša matka prežívala. To sa to potom odpúšťa! A s otcom je to podobné, keď dostanete napríklad inštrukciu typu: zatancujte sny svojho otca.“
A čo bolo najzaujímavejšie pre ňu samotnú? „Prežiť pocit straty. Nazrieť do budúcnosti a aj do seba v tom zmysle, že pochopíte, ako ste schopní naložiť so stratou niekoho a niečoho – stratou blízkeho človeka, stratou vzťahu, a nakoniec ako naložíte so smrťou. Absolvovali sme rôzne cvičenia, kde sme sa učili chápať smrť ako spojenca, ktorý vás naučí vyvarovať sa mnohých chýb. Lebo jedno je, keď človek počuje, že najlepším radcom je smrť, iné je akoby si to prežiť, prehrať ten rozhodujúci moment lúčenia sa s telom, kedy si človek uvedomí, čo z toho, o čo v živote usiloval, zato stálo, a kde márnil čas. Vyjasnia sa vám vaše ozajstné hodnoty. Niekto smrť víta, iný sa jej postaví. Dôležitá je aj záverečná fáza, keď po extatickom tanci nasleduje vlastne starodávna metóda úprimného vyrozprávania sa v malom kruhu, vytvorenie bezpečného prostredia, kde ľudia vedia, že môžu ísť veľmi hlboko do seba, vyjadriť sa a nikto ich nebude odsudzovať ani sa vysmievať ani klebetiť. Je to diametrálne iný zážitok, ako keď si sadnete s priateľkami na kávu, alebo hoci aj oproti psychológovi. Je to šanca oslobodiť energiu zatvrdnutú v minulosti a premeniť ju na nástroj poznania.“
ZAŽI TO!
Gabrielle Roth v svojej knihe tvrdí, že to, čo sme zmeškali a „neodžili“ v istej fáze nášho života, môžeme vyliečiť len tým, že si to dodatočne v istej forme doprajeme. Takže ak človek v puberte nechodil na diskotéky, lebo sa hanbil rovesníkov, môže to dohnať hoci aj v neskoršom veku. Na jej kurzy, prichádzajú preto aj päťdesiatnici-šesťdesiatnici a starší v preoblečení za puberťákov, anarchistov, rebelov, a to práve tí, ktorí pred rokmi „podopierali“ múry. Tu sa v nich čosi uvoľní a dostanú možnosť vyblázniť sa tak, ako sa chceli vyblázniť vtedy, len to z rôznych dôvodov nemali odvahu alebo nemohli urobiť. A zrazu zistia, aké boli ich komplexy zbytočné. Realizujú sa naplno a uvoľnia množstvo životnej energie, ktorú môžu hneď zajtra využiť na omnoho potrebnejšie aktivity.
Tanečné stretnutia pri hudbe a piatich rytmoch sú určené mužom i ženám. Práve prítomnosť energie jinu a jangu v skupine ohromne potencuje atmosféru. Dvojhodinovka má dopredu určený program len veľmi voľne, učiteľ vždy jemne nasleduje energiu, akú si skupina po týždni doniesla so sebou. To, že tanec vyplavuje endorfíny, hormóny radosti do mozgu, je jedna, príjemná stránka ponorenia sa do týchto rytmov. Druhá, dôležitejšia však je, že tanec ohromne pomáha pri hľadaní životnej rovnováhy. Ide o to, pustiť sa to tanca, najlepšie tak intenzívne, že dosiahnete istý druh tranzu, a potom ten problém, s ktorým sa práve boríte, pustiť. Jednoducho prišiel čas nechať ho tak. „Na základe doterajších skúseností s piatimi rytmami viem, ako veľmi môžu pomáhať aj ľuďom u nás. Práve tanec môže dať ľuďom schopnosť oceňovať prítomný okamih. Ak precítia, že jediné dôležité je to, čo sa deje práve tu a teraz, zmení to ich život. Pesimizmus je naša takmer národná vlastnosť a pritom zbytočná bariéra. Prichádzajú sem niekedy zachmúrení napätí ľudia a odchádzajú plní energie. Naučia sa pestovať pozornosť, byť stále prítomní vo svojom tele. Tanec ukáže aj to, aké chybné vzorce správania sa opakujeme. Zistíme, aká energia, aký rytmus je v nás najsilnejší a čoho máme nedostatok. Neexistuje nikto, kto by nemal čo vytancovať. Ak ľudia očakávajú, že to bude len príjemné, tak nebude. Tu ide naozaj o osobný rast, bolesti a traumy sú často nepríjemné, ale to neznamená, že by sa im človek mal vyhnúť,“ hovorí Nina.
CHCEM BOHA
Nina Jassingerová práve prekladá druhú knihu Gabrielle Roth s názvom Vypoťte svoje modlitby. Gabrielle v nej vysvetľuje, prečo nechodí do fitness a necvičí aerobik: „Ja chcem od tanca viac. Chcem Boha. Lebo Boh je nielen ten, na koho sa obraciam, keď je zle, ale aj ten, s kým sa chcem radovať. Vzývať Boha možno aj spevom a tancom.“
Tieto rytmy majú ešte jednu rovinu, a to rovinu ekologickú. Keď v tanci človek prežíva nejaký aspekt zvieraťa, stromu, planéty, vytvára si k nim hlboký vzťah spolupatričnosti. Plne cíti svoju prepojenosť s Vesmírom, i to, ako je jeho súčasťou. Potom úplne samozrejme mení vlastný postoj k prírode a okoliu, v ktorom žije. Narába síce s osobným príbehom, ale vyústenie vedie z jeho vnútra von, harmonizuje jeho samotného i jeho vzťahy.
Vyšlo v časopise Orientácia, jeseň 2003
Autorka: Danica Janiaková